Dnes budeme v knižnom okienku opäť pokračovať v predstavovaní ďalšieho dielu Neapolskej ságy. Po prvej časti s názvom Geniálna priateľka a druhej s názvom Príbeh nového priezviska prichádza na rad tretí diel, v ktorom sa životy Eleny a Lily rozdelia, napriek tomu ich však neustále spája silné puto.

O knihe

V tretej časti Neapolskej ságy sa z dievčat Eleny a Lily stávajú ženy. Lila, ktorá sa v šestnástich vydala, má malého syna, opustila manžela a výhody, ktoré jej prinášalo manželstvo, a pracuje ako robotníčka vo fabrike. Elena odišla zo štvrte, skončila vysokú školu a vydala úspešný román. Otvorili sa jej dvere do sveta vzdelaných ľudí. Obe ženy sa snažia prebúrať múry väzenia, ktorým je život v biede, nevedomosti a podriadení sa. Plávajú v mori príležitostí, ktoré priniesli sedemdesiate roky. A predsa ich stále spája silné puto, ktoré nemôžu preťať žiadne vonkajšie okolnosti.

Môj pohľad

Ako vždy, čítania som sa nemohla dočkať, pretože Ferrante, podobne ako Archer, presne vie, v ktorom bode knihu ukončiť, aby mal čitateľ chuť okamžite siahnuť po pokračovaní. Na jednej strane je to skvelé a svedčí to o umení daného spisovateľa, na druhej strane, ak ešte ostatné diely nie sú vydané, čitateľa zožiera to dlhé čakanie. Dobrou správou je, že v súčasnosti už sú dostupné všetky štyri knihy Neapolskej ságy, pričom posledná vyšla len pred pár dňami. Vráťme sa ale k tretej knihe Tí, čo odchádzajú – tí, čo zostávajú.
Bola som veľmi zvedavá na životy Eleny a Lily v dospelosti. Predsa len, ľudia sa vekom vyvíjajú, menia, a to je práve to, čo je na ságach najlepšie – možnosť vidieť prerod postáv. Hoci sa Elena aj Lila do istej miery zmenili, v niečom ostávajú stále rovnaké ako v časoch detstva. Rivalita obháňaná priateľstvom panujúcim medzi nimi nemizne, ba naopak, akoby sa stále zväčšovala. Okrem iného vás teda kniha neustále núti uvažovať o vzťahu týchto dvoch žien, o tom, čo v skutočnosti medzi nimi je, či je to priateľstvo, alebo nie, či sa majú rady, alebo sa nenávidia... V tretej časti sa totiž ich vzťah ešte viac vyhrocuje a stupňuje. Nie vždy je teda jasné, čo jedna k druhej cítia, ale, ako sa hovorí, od lásky k nenávisti je len krôčik.
Autorka sa však v diele nezameriava iba na vzťahy a psychologizáciu postáv, ale reflektuje aj obdobie, o ktorom práve píše, a to nielen na úrovni Neapola (či Talianska), ale zároveň aj celého sveta, čo je (nielen) pre mladšieho čitateľa určite prínosom. Ak by som sa mala pokúsiť nejakými slovami vystihnúť túto časť Neapolskej ságy, asi by som povedala, že o prekvapenia nebola núdza. Stranu za stranou som otvárala ústa, čo všetko autorka čoby sudička votkala do osudov všetkých postáv.
Najväčším prekvapením však ostáva Elena, rozprávačka príbehu. Z plachej dievčiny stojacej roky v tieni krásnej Lily sa stáva rozhodná žena, ochotná bojovať za svoje šťastie, pretože len úspešná kariéra a vymanenie sa z chudoby jej vôbec neprinášajú uspokojenie. Ba naopak, stále, hoci má k svojej štvrti odpor, ju to akosi tiahne späť do Neapola.
Pri čítaní každej jednej knihy od Eleny Ferrante som bola akoby omráčená jej úchvatným štýlom, tým, ako dokáže kombinovať a pútavo podať viaceré témy, ako sa vďaka slovám dokážete vcítiť do hlavnej hrdinky Eleny. Povedala som to už viackrát a musím to znovu zopakovať – z tejto ságy mám vždy pocit, akoby nešlo o fikciu, no aká je pravda, sa asi nedozviem, preto mi zostávala len dumať nad tým, čo z toho (a či vôbec niečo) autorka zažila a čo je len výplodom jej fantázie či skvelého pozorovacieho talentu prevedeného do umeleckého textu.
PS: Ihneď sa musím pustiť do posledného dielu s názvom Príbeh stratenej dcéry.

J. Š.