Patrí medzi najobľúbenejšie slovenské autorky románov a darí sa jej aj v zahraničí. Dnes síce píše ženské romány, ale začínala úplne iným žánrom. Baví aj zabáva ju politika, v ktorej zákulisí strávila päť rokov, a najradšej číta literatúru faktu. Stretnutie s Janou Benkovou je plné úsmevov – rovnako ako jej knihy. 

Už pri prvých vetách, ktoré vysloví, vás upúta jej krásna výrazná a spisovná slovenčina, akou dnes už komunikuje málokto. Hovorí, že verbálny prejav je základným prejavom kultúrnej úrovne človeka, ale zároveň sa usmeje a dodá: „Bola som mediálnym konzultantom a poradcom politikov i vrcholových manažérov, takže musím ovládať to, čo učím aj ich. Slovenčina je nádherný jazyk, nežný, mäkký, nemodifikuje hlásky, každú z nich necháva vyniknúť, a ja som hrdá, že práve táto reč je mojou materčinou. Mrzí ma však, ako málo ľudí, vrátane tých verejne činných, si u nás dnes svoj jazyk váži. Ja si úroveň komunikácie u ľudí veľmi všímam.“ A ešte niečo je pre ňu typické – úsmev. Neschádza jej z tváre takmer nikdy a nepôsobí ako profesionálna deformácia pri stretnutí s novinárom. JANA BENKOVÁ je prirodzene pozitívny a veselo naladený človek.

Vydať knihu je asi snom každého novinára. Vám sa to ako podarilo?

Vôbec to nebolo cielené a som typ človeka, ktorý takéto odvážne sny ani nemal. Pôsobila som ako redaktorka v ženskom lifestylovom magazíne, pripravovala som rozhovory so známymi osobnosťami z kultúry i športu a jeden pán vydavateľ mi ponúkol vydať tieto rozhovory knižne. Tak vznikli moje prvé Rozhovory na telo I, ktoré uviedol do života pán Peter Dvorský. Kniha mala veľký ohlas – a potom sa to už všetko rozbehlo. Vznikli moje prvé dva romány pre ženy, pokračovanie Rozhovorov s politikmi, hokejová encyklopédia...

V ostatných rokoch sa však venujete najmä tvorbe románov pre ženy.

Pýta si ich trh, výborne sa predávajú – a ľahko sa píšu. Napísala som aj zbierky rozhovorov so známymi osobnosťami, športovú knižku, no zlomom bolo vydanie románu Slečna nebezpečná o súčasnej mladej žene, brázdiacej luxusné reštaurácie a obchodné centrá s cieľom uloviť boháča, ktorý jej splní zmysel života – bude ju zásobovať značkovými topánkami a kabelkami... Kniha zarezonovala, prvý náklad sa vypredal za necelé dva mesiace a knihu sme museli niekoľkokrát dotláčať. Odvtedy sa teda venujem románom.

To znie veľmi komerčne...

Nehanbím sa za to. Ak sa chcem živiť písaním, predať tisícky kníh a nie iba desiatky, ak sa nechcem znížiť k prosíkaniu o dotácie či sponzoring na moje knihy, musím počúvať požiadavky trhu. Ale ani románový žáner netreba zatracovať, napísať dobrý príbeh nie je také jednoduché, nepodarí sa to každému a ja cítim aj to, že sa každou novou knihou niečo naučím.

Na Slovensku je však autoriek románov ako maku...

To máte pravdu... (smiech) Tak, ako má Slovensko najviac automobiliek na svete na meter štvorcový, a tak je to aj v prípade autoriek/autorov kníh. Aj preto mám k svojej práci i svojim čitateľom veľkú pokoru – nesmierne si vážim a som šťastná, že ešte aj po mojej vydanej 28. knižke cítim dopyt po ďalšej. Nepovažujem to za samozrejmosť a je to tá najkrajšia odmena za prácu!

Hovoríte „čitateľom“ – vaše romány vari čítajú aj muži?

Podľa prieskumov, ktoré si nechávam robiť, moje knihy čítajú z dvoch tretín dievčatá a dámy od 15 do 35 rokov, potom zrelšie ženy a áno, aj muži, a som za to nesmierne vďačná. Často mi píšu na sociálnu sieť. Spätná väzba od mužov je krásna vec. Môžem si konfrontovať, či správne mapujem ich mužský svet, jeho nuansy... Muž totiž nesiahne po každom románe, a už vôbec nie určenom už na prvý pohľad pre ženy. Moje meno mužom však rezonuje aj z politiky, dodnes ma vďaka pôsobeniu v nej oslovia na ulici, tak som veľmi rada, že si aj čítajú moje knihy.

Viete, prečo si slovenské ženy kupujú toľko ženských románov?

Žijú pod tlakom, chcú si oddýchnuť a prečítať niečo príjemné, súčasné, príbeh inej ženy, ktorá má možno podobné problémy alebo radosti... Na Slovensku je ženský román už niekoľko rokov fenoménom. Vychádza ich veľmi veľa, píše ich už naozaj takmer hocikto, ale záujem o ne je stále veľký. V knižniciach mi ich zamestnanci zhodne vravievajú – naše čitateľky si prednostne pýtajú knižky od slovenských autoriek.

Patríte medzi najproduktívnejšie slovenské spisovateľky. Dokážete napísať aj štyri-päť kníh za rok...

Novinársky život ma naučil... A politika. Pôsobila som ako hovorkyňa vtedy vládnej politickej strany, navyše veľmi ostreľovanej, kontroverznej, takže dynamika práce tam bola veľmi vysoká. Navyše moje viac než desaťročné novinárske skúsenosti mi veľmi pomáhajú – píše sa mi ľahko a rýchlo. A inšpirácie je okolo mňa viac než dosť... Len, ak dovolíte, so slovom spisovateľ manipulujem veľmi opatrne, v súvislosti so mnou sa mi zdá príliš veľké. Som novinárka, čo píše aj knihy. Pre mňa sú spisovateľmi také mená Dostojevskij, Puškin, Hugo, Němcová, Hemingway...

Už sme spomenuli, že na Slovensku vychádza more románov pre ženy. Čím sa od nich odlišujete, alebo čo viac dokážete priniesť, keď ste úspešná?

Úspech je veľmi krehké slovo a ja vôbec neuvažujem v tej línii, či už som úspešná a do akej miery... Musím byť predovšetkým spokojná s tým, čo urobím. Som však na seba i ľudí okolo seba veľmi náročná, takže spokojná nebývam často, no stále sa o to snažím, a ten proces je taký krásny... Pracujem intenzívne a koncepčne na knižkách, ale aj na sebe, svojom verejnom vystupovaní, komunikácii, mediálnej prezentácii... V mojich knihách nájdu ľudia úsmev, slnko, iskrivé dialógy - na tých sú postavené všetky moje romány. A keďže disponujem obrovským množstvom informácií z rôznych oblastí, v ktorých sa ako mediálny poradca musím výborne orientovať – politika naša i zahraničná, ekonomika, kultúra, šport..., žijem nimi 15 hodín denne, tak klasickú románovú dejovú líniu už tradične „zdobím“ aj nadhľadovým glosovaním aktuálnej slovenskej reality a nepohybujem sa iba v klasických mantineloch románu. A do každej z kníh sa snažím vložiť ten pozitívny náboj, ktorý v sebe nosím.

Ten cítiť aj pri osobnom stretnutí s vami.

(úsmev) To ma teší, ďakujem... Som nastavená na šťastie a radosť. Usmievavá nálada má aj ďalšiu výhodu – moje knihy by vyzerali podstatne inak ako vyzerajú, pozitívne vnútro a veselý pohľad na svet pred ľuďmi totiž nezahráte, to v sebe musíte mať, a vycíti to aj čitateľ z vášho pera. Chcem svojich čitateľov pozitívne naladiť a neprenášať na nich v tomto uponáhľanom svete, keď všetci žijeme rýchlo a pod tlakom, ešte viac starostí, než ich sami majú. Moje knihy majú pre nich byť oddychom a povzbudením, že ak riešia hocijako zložitú životnú situáciu, vždy sa nájde niečo pozitívne, čo ich posunie a pomôže im začať hoci aj novú, lepšiu etapu života. Moja jarná kniha Agátová alej č. 25 bola o sile rodiny a pocite domova, horúca novinka Uličnica je o večnom hľadaní lásky a slobody. A v edícii EMMA Love mi vyšiel už aj prvý príbeh novinárky Simony s kriminálnou zápletkou – v budúcom roku k nemu pribudnú ďalšie dva.

Darí sa vám aj v zahraničí, a to o sebe nemôže povedať každý.

Jednoduché to nie je, ak sa tam chcete udržať a nie iba vydať jednu knihu do prázdna... Pri rokovaní so zahraničnými vydavateľmi si preto zakladám na tom, aby som zo spolupráce a jej podmienok cítila prejav úcty k mojej práci. Neberiem teda každú ponuku, som v tomto opatrná. Nechcem vydávať svoje knihy v zahraničí iba preto, aby som sa pochválila susede, že mi vyšla kniha v Kanade... Potrebujem pocit perspektívy.

Je ťažké presadiť slovenské knižné dielo v zahraničí?

V Česku nie, stále sme si ľudsky veľmi blízko a doteraz som tam komunikovala v knižnej, ale aj mediálnej oblasti s milými a veľmi profesionálnymi ľuďmi. Šanca ponúknuť moje knihy aj českým čitateľom, ktorá sa mi naskytla pred štyrmi rokmi, pre mňa znamená o to viac, že mám v sebe polovicu českej krvi – vďaka ockovi, ktorý je rodený Pražan. Praha je doteraz môj druhý domov, a to nielen profesionálne, máme tam rodiny, priateľov... Nesmierne si vážim, že moju prvú knihu na českom trhu štartovala spevácka bohyňa Helena Vondráčková s manželom Martinom Michalom. Pri všetkej úcte k mojim slovenským čitateľom, ktorí so mnou preskákali moje začiatky, prvé knihy a podporujú ma aj pri mojej takmer tridsiatej knihe – slovenský trh je veľmi malinký, cítila som sa na ňom stiesnene, preto som to skúsila aj vonku.

A vyšlo to.

Áno. Jeden román mi vyjde v Nemecku, Švajčiarsku, Rakúsku a v budúcom roku aj v Rusku, absolvovala som prvé stretnutia s nemeckými novinármi, rokujem s vydavateľmi z ďalších krajín... Presadiť sa mimo Česka je trochu ťažšie. Mnohí autori investujú vlastné peniaze do prekladu svojej knihy, pretože so slovenským jazykom vonku málokto pracuje. Ja som to skúsila risknúť a v cudzích jazykoch ponúkam iba svoju knižnú a osobnostnú prezentáciu, román si už musí preložiť vydavateľ. Vtedy viem, že ho naozaj chce a urobí preň maximum. Aj tento prístup mi buduje autoritu a dobré podmienky u nových vydavateľov.

Už sme trochu načali aj politiku. Pôsobili ste v politickom zákulisí ako hovorkyňa politickej strany, potom ako mediálna poradkyňa. Čo vám to dalo?

Mňa politika fascinovala odjakživa a ponuku pracovať ako hovorkyňa som prijala so zvedavosťou vidieť novinárčinu z tej druhej strany. Dalo mi to veľmi veľa – stratila som síce zopár ilúzií, ale naučila som sa viac nielen o novinárčine, novinároch, ale získala som obrovské množstvo nových skúseností, informácií, kontaktov.

To je zaujímavé.

Je, preto sa viem k veciam vyjadriť. Osobne poznám veľa špičkových politikov, viem čítať ich správanie, pretože som ich skutočnú tvár zažila v zákulisí. Pre nich je politika iba biznis bez záujmu o občana, a najnovšie udalosti na Slovensku, ktoré už niektoré špecifiká súčasnej vládnej garnitúry už odhalili, to len potvrdzujú. Katastrofálna miera arogancie moci u nás presiahla už všetko, čo sa presiahnuť dá. Štát, ktorý si politické špičky aj verejne nazývajú sociálnym, je sociálnym iba pre sponzorov politických strán. Štát dennodenne zlyháva v základných funkciách, nefunguje tu nič, legislatíva je neaktuálna, deravá, vymožiteľnosť práva takmer na nule... Neobjavuje sa ani jediná politická osobnosť, ktorá by mala schopnosť i vôľu upratať krajinu. Smutné je, že táto vláda nemá alternatívu, súčasná opozícia je bezzubá a bez akejkoľvek autority či schopnosti viesť štát.

Zrejme treba o tom hovoriť, treba ľuďom otvárať oči.

Viem čítať politiku medzi riadkami a aj preto ma tá súčasná slovenská scéna skôr zabáva, než by som ju mohla brať vážne. Rada sledujem politické dianie, informácie si zbieram od rána do neskorej noci, aby som mala dokonalý prehľad a mohla si vytvárať názory, pretože sa ma na ne novinári pýtajú. A nielen oni, aj ľudia na mojich knižných besedách. Diskutujeme o mnohých veciach a ja tak získavam vzorku, ako ľudia na Slovensku žijú i ako vnímajú politiku, ktorá ovplyvňuje život každého z nás.

A prekvapilo vás niečo?

Napríklad fakt, že hoci sa bežným ľuďom u nás žije čoraz ťažšie, ešte stále sa nájdu takí, čo reálne veria niektorým politikom. To je pre mňa šokujúce. Krajina je niekoľko desaťročí fakticky neriadená, zničená je sebestačnosť Slovenska, zdevastovaný je priemysel i poľnohospodárstvo – a nikto za to nepyká. Neexistuje tu žiadna autorita, ktorá by štát niekam posunula, ani žiadna kontrola, aby procesy v štáte fungovali. Štát je v rozklade, no obyvatelia sú tu k politikom najtolerantnejší na svete a dovolia im naozaj čokoľvek. Verím, že sa to už konečne začína lámať a viac ľudí si uvedomí, že politici nám nemajú strpčovať život, ale slúžiť, aby sme sa mali lepšie. Nemám v tomto smere na mysli zlodejov, čo si ešte stále beztrestne odlievajú do svojich vreciek štátne peniaze, ale tých, čo riadne pracujú i platia dane.

Patríte k verejne činným osobnostiam, ktoré sa k politickým udalostiam neboja vyjadriť aj razantnejšie.

Nie som profesionálny diplomat, takže môžem mať názor a nemám problém ho verejne prezentovať... (smiech)

Ako sa pozeráte na brexit?

Veľmi pokojne. Úplne zbytočná a nelogická panika, čo sa okolo neho rozpútala, má – ako všetko v politike – svoj účel: prekryť neschopnosť prijať kritiku systému EÚ, navyše takú jasnú, akým bolo britské referendum. Názor britských občanov treba rešpektovať a mať v úcte. Už pred 8 rokmi som do vyjadrenia politika, ktorému som vtedy radila aj v rámci stratégií, vložila myšlienku, že EÚ je nefunkčný, neaktuálny projekt, nedostatočný reflektovať súčasnosť a rovnocenne alebo dokonca s autoritou čeliť iným zoskupeniam. Vo vyhlásení som vtedy napísala aj to, že svet sa v ostatných rokoch zmenil, mení sa počet i zloženie svetových veľmocí, svet potrebuje úplne iné spoločenstvá ako EÚ, NATO a všetky ďalšie... Potrebuje zoskupenia, ktoré sú efektívne a prinášajú posun vo vývoji, nie jeho blokovanie. Vedenie EÚ je skupinka prispatých pánov a dám, čo sa síce snažia hrať na dôležitých, no nemajú kontakt s realitou a riešia také marginálne problémy, že človeku zostáva rozum stáť – a naopak, pri skutočnom probléme či konflikte strkajú hlavu do piesku. Veľká Británia ich svojím referendom mohla prebudiť, no vychádza najavo, že Brusel nemá na to, aby riešil reálne veci. Preto tá hraná panika, vyvolávanie chaosu, veľkohubé vyjadrenia, aby Británia odišla z EÚ okamžite a pod. Zabávam sa na tom. Veľká Británia je členom EÚ až dovtedy, kým svoju zmluvu s Úniou nevypovie. Je vec ich prirodzeného vývoja, ako a kedy s referendom naložia. Potom sa ukáže úroveň práce bruselských úradníčkov, čo vlastne s Britániou dokážu vyrokovať. Druhá vec je, že brexit štartuje v Európe proces rozpadu EÚ. Je to konzekvencia za dlhoročnú neschopnosť európskych inštitúcií vybudovať si aspoň minimálnu autoritu u občanov členských štátov.

Aktívne by ste do politiky vstúpiť nechceli?

Už som také otázky i ponuky dostala, ale zatiaľ nie. Nenachádzam tam momentálne dôstojného partnera na diskusiu. V Českej republike „vyoutovala“ časť špinavých politikov úradnícka vláda, také upratovanie by sa zišlo aj na Slovensku, veľmi-veľmi ho potrebuje.

Prezraďte, čítate romány aj v súkromí?

Veľmi málo! (úsmev) Som človek šľahnutý politikou, takže v mojej knižnici nájdete skôr politologické knihy, životopisy zaujímavých politikov, či ekonomické analýzy. Môžem odporúčať napríklad Kapitál v 21. storočí od Thomasa Pikettyho, skvelé dielo.

Foto: archív Jany Benkovej