Michaela ZAMARI na jeseň debutovala s príbehom Šéf môjho šéfa a na leto pripravila svieže pokračovanie s názvom Šéfom môjmu šéfovi. Vychádza 7.6.2018! Sľubuje viac erotiky, romantiky, humoru a viac lásky. Je o nej známe, že je vášnivou cestovateľkou a pri písaní čerpá zo svojich zážitkov.

Miška, kedy u teba nastal zlom a rozhodla si sa cestovať na vlastnú päsť?

Po mojej prvej ceste mimo európsky komfort, ktorá viedla do Číny. Medzi spoluúčastníkmi zájazdu bol aj jeden manželský pár a jedným rozhovorom ma k mnohému inšpirovali. Dušu cestovateľa by nepopreli. Rozprávali mi o tom, ako žijú v malej garzónke v Prahe, len aby nemíňali na zbytočnosti a čo najmenej času trávili doma. Cestovali, koľko im pracovná vyťaženosť dovolila a doma si nepotrpeli na komfort. Pre nich bolo komfortom, ak mohli objaviť nové miesta, navštíviť nové krajiny, stretnúť zaujímavých ľudí z celého sveta a vrátiť sa domov s nezabudnuteľnými spomienkami. Vtedy pretočili môj pohľad na svet a stále ich mám v pamäti.

Netajíš sa tým, že sa rada vraciaš do exotickej Ázie. Po Číne a Srí lanke si už absolvovala cestu, ktorú ste si s kamarátom zostavili od základov sami. Čo bolo rozhodujúcim faktorom vo výbere destinácie?

Mojím ďalším veľkým snom bola návšteva Singapuru, krajiny, ktorá je tak unikátna, že ju treba zažiť, a druhým adeptom bolo Borneo, tretí najväčší ostrov na svete. Tento ostrov ma lákal najmä pre unikátnu flóru, faunu a kultúru. Ešte dva roky pred cestou som iba smutne hľadela na ponuku zájazdu v katalógu cestovných agentúr práve na Borneo a navrávala si, že na takú cestu potrebujem veľa peňazí a nejakého skúseného sprievodcu. Ale je to len bublina marketingu, ktorú som vo svojej hlave praskla, keď som sa o tejto destinácii dozvedela viac. Internet nám dnes otvára dvere naozaj takmer do celého sveta a vďaka kvalitným článkom a autentickým videám sa vieme minimálne základnými zmyslami dostať všade. Potom už len stačí rozhodnúť sa, že dané miesto chceme navštíviť aj osobne. Túžila som vidieť vzácne druhy zvierat, orangutány i opice s nosom pripomínajúcim mužský pohlavný orgán, ale aj potápať sa či zažiť džungľu v pravom slova zmysle a stretnúť kultúry, ktoré v Európe môžeme vidieť iba na stránkach časopisov.

Vráťme sa k tomu špeciálnemu druhu opíc. Priblíž nám ich.

Ide o opice nazývané proboscis monkey, u nás známe skôr ako Kahau nosatý. Výstižnejšie je asi pozrieť si obrázky, ale netreba podľahnúť prvému dojmu. Väčšine ľudí pohľad na tieto opice so špeciálnym vzhľadom vykúzli úsmev na tvári, alebo skôr posmešný výraz, no mňa osobne si získali, keď som ich mohla stretnúť naživo. Sú vtipné, to áno, ale sú úžasné. Majú dlhé horné i dolné končatiny a ešte dlhší chvost, no majú svoj štýl. A možno som si ich obľúbila najmä preto, že sme sa stretli hlavne s takými jedincami, čo mali všetko na háku a iba sa na strome vykrmovali.

To znie ako pohodové a mierumilovné stvorenie. Takže sa ich netreba báť?

Ruku sme si nepodali, lebo sú pomerne plachí, ale o svojej mierumilovnosti ma presvedčili jednou situáciou, do ktorej sme sa dostali uprostred prehliadky džungle. Spolu s našim miestnym sprievodcom, pretože inak by sa nám džungľa mohla stať osudnou, a našimi nemeckými parťákmi z hotela sme sledovali a fotili jedného z týchto pozoruhodných primátov. Pravdepodobne išlo o samca, práve si posedával na konári a prežúval listy otrhané zo stromu. Vysielal takú pohodu, že kým sme si ho fotili, môj spolucestovateľ sa rozhodol natočiť si detail tohto pohoďáka. GoPro kameru na tyčke vysunul na maximálnu dĺžku a natiahol sa až k samcovi. Bol od nás naozaj tak na dva metre. Kamarát však popri naťahovaní a snahe, urobiť čo najlepší záber do videa, omylom ťukol malou kamerkou do ramena opičiaka. Už som si predstavovala, ako večer v miestnom bare zapíjam svoju mladú GoPročku, keď ju nahnevaný samec strhne dlaňou rovnajúcou sa tej našej a skoncuje s ňou. On ma však milo prekvapil, mykol plecom v zmysle - akože o čo ti ide, fešák? - dvihol sa a prerúčkoval na vyšší konár hlbšie do koruny stromu. GoPročka prežila, ale nemeckí parťáci sa nám nepoďakovali za zrušenie foto session. O pár minút na to im to ale kamarát vykompenzoval, keď vďaka jeho pojašenosti videli aj vzácneho, smrteľne jedovatého, zeleného škorpióna.

Spomínala si aj potápanie a zaujímavé kultúry, čo ťa na Borneu uchvátilo najviac?

Okrem podvodného sveta, ktorý je zážitok sám o sebe, pre mňa najväčší a najpríjemnejší šok predstavoval práve príchod na ostrov Mabul, nachádzajúci sa v Sabahu, časti Malajzie. Prišli sme tam na pár dní za potápaním a už vopred sme cez maily zisťovali, či by bol možný výlet za morskými cigáňmi - Sea Gypsies. Vygooglila som si pred cestou neskutočné fotografie práve týchto morských Nomádov a prirodzene som na nich bola zvedavá. Žijú na vode v chudobných príbytkoch a odolávajú akémukoľvek pokusu o socializáciu. Z potápačskej komunity nám odpísali, že taký výlet nie je možný. Bola som sklamaná, lebo podľa webu sme mali byť veľmi blízko nich a ja som nechcela prepásť takú unikátnu príležitosť. Musela som sa ale zmieriť s tým, že zjavne nebudú dostupnou turistickou atrakciou a ja ich ani s prístupom rešpektujúcim ich osobitosť skrátka nespoznám. Keď sme ale dorazili loďou do našej cieľovej destinácie, zistila som, že ich máme za susedov. Tretina ostrova patrila potápačom, druhá tretina jednému luxusnému rezortu a tretia tretina práve Sea gypsies. Bola som v šoku. Samozrejme foťák dostal zabrať a cestovateľský duch si zgustol. Po tom, čo sme sa odvážili vojsť na ich územie, ktorým prechádzala cestička pre turistov...

Spomínala si, že zo svojich cestovateľských zážitkov plánuješ čerpať pri písaní. Minulý rok ti vyšla kniha Šéf môjho šéfa, kde z cestovania čerpáš iba čiastočne. Na čo sa môžu čitatelia tešiť pri tvojej ďalšej tvorbe?

Zo zákulisia cestovateľských zážitkov plánujem čerpať už v pokračovaní príbehu Tomasa a Nely, v knihe Šéfom môjmu šéfovi, kde sa dej z pracovného interiéru presunie do exteriéru jednej európskej metropoly. Z ciest však plánujem čerpať najmä v ďalších knihách a okrem spomínanej Malajzie či Srí lanky a európskych veľkomiest sa čitatelia určite môžu tešiť aj na dej zasadený napr. do srdca Indického oceánu. A nie je vylúčené, že sa tam mihne aj Nela s Tomasom...

Minulé leto si mesiac brázdila po Spojených štátoch amerických a tento rok si sa tam na dva týždne vrátila. Z tejto cesty si nečerpala pri príbehu Nely a Tomasa?

Priznám sa, minulý rok som si v Amerike pozapisovala veľa nápadov a inšpirácia ma sprevádzala na každom kilometri, ktoré sme s kamarátkou absolvovali. Do príbehu Tomasa a Nely sa Severná Amerika dostane. Nelina postava má práve k Spojeným štátom americkým špecifický vzťah. Viaže ju k nim minulosť a spomienky. V príbehu ešte zohrá malú, no dôležitú úlohu.

...vyzerá to tak, že pri pokračovaní príbehu Nely a Tomasa sa veru máme na čo tešiť!