Spisovateľka Jana BENKOVÁ, autorka s titulom TOP autorka roka 2012, vydala na Slovensku už 42 kníh, ostatná s názvom Slabosť ako výhoda vyšla iba nedávno. Niet sa čo čudovať, keď román dokáže napísať za pár týždňov. Ale jej sa mimoriadne darí aj v zahraničí, v Českej republike jej vyšlo už 15 prekladov románov. Ten úplne čerstvý, ktorý prichádza do predaja, je román Volavka, ktorý u nás dobre poznáme. Pobavil nás v ňom jej humorný pohľad na (nemenej humornú) realitu na našich spomalených či nečinných úradoch. 

Radosť? Hrdosť? Všetko dohromady! 

Očakávala si takýto úspech v Česku?

Určite som sa pri podpise prvej zmluvy s nakladateľstvom nad takým niečím nezamýšľala. Vďaka českým koreňom môjho ocka mám v sebe polovicu českej krvi, a tak mi veľmi záležalo na tom, aby som mohla svoje knihy ponúknuť aj českému čitateľovi. Konkrétne ambície som však nemala. Mala som pocity radosti, hrdosti, vlastne všetko dohromady, a bola som zvedavá, čo všetko mi vstup na český knižný trh prinesie a ponúkne. Dnes už presne viem, čo chcem. Po spolupráci s Bránou v Česku moje knižky vychádzajú pod značkami MOBA a najnovšie najmä Naše vojsko, s ktorým sme najnovšie vydali román Volavka v českom jazyku. Veľmi sa z toho teším!

Presadila si sa tam veľmi výrazne, čo isto nebolo jednoduché, lebo už to skúšalo a skúša viac autorov. Niekomu sa podarí vydať jednu knihu, niekomu tri, potom zapadne prachom. Hovoríš tam po česky?

Ako kde. Väčšinou po slovensky, ale ak je potrebné v češtine – či už pri mediálnych výstupoch, podujatiach, prednáškach – nebránim sa tomu, slovenčinu aj češtinu vnímam ako svoje dva rodné jazyky, ktoré si stále rozširujem a zdokonaľujem aj pri písaní.

Máš vďaka otcovi české korene, je to aj tým?

Určite, aj preto mi mimoriadne záležalo na tom, aby som to skúsila. Viacerí ma tu od tejto myšlienky odhovárali, že je tam pretlak kníh, autorov, zopár ľudí priamo zo slovenskej knižnej oblasti sa mi trochu smialo, čo na českom trhu vlastne chcem – ale ja sa vždy rozhodujem sama. V Česku som jednoducho doma, vždy som to tak cítila, ako rodina máme v Česku, najmä v Prahe, veľa priateľov a príbuzných. Moje školské prázdniny, to bolo množstvo výletov a dlhých pobytov s rodičmi na rekreáciách v Prahe, v malebných južných Čechách, na Šumave, v severných Čechách – Jizerské hory, Krkonoše... Ale aj na Morave, kde máme tiež niekoľko rodín. No a pracovne som tam našla kus profesionality, tam ide všetko ako po masle a bez problémov. Cítim sa, akoby som tam kráčala po ružovej záhrade. 

Tu si prvú knižku napísala a vydala pred mnohými rokmi... Spomenieš si ešte na to?

Čoby nie... Uvádzal ju do života pán Peter Dvorský, a to na obrazovke jednej z televízií, takže krst knihy videl celý národ. Bola to zbierka rozhovorov s osobnosťami Rozhovory na telo a odštartovala moje písanie. Cez zbierky rozhovorov, jednu biografiu a portrétovú športovú knihu som sa prepracovala k písaniu príbehov.

A v Česku ten prvý román?

Pred ôsmimi rokmi... Palác kníh v srdci Prahy... Bol to preklad knihy Máš, čo si chcel, miláčik. Uviedli ju na trh pani Helenka Vondráčková s manželom, pánom Martinom Michalom. Množstvo kamier, novinárov, fotografov... Vtedy nám na toto podujatie prišlo naozaj asi tridsať médií... Knihu sme teda odštartovali razantne a odvtedy sa tam snažím o priazeň čitateľov.

Najnovšie románom Volavka, ktorý u nás poznáme. Slovo volavka sa na Slovensku skloňuje už dva roky veľmi intenzívne...

Vo svojich románoch sa inšpirujem skutočnosťou, to áno, ale v tomto prípade som výraz volavka použila skôr z komerčných dôvodov a preto, že je momentálne exponovaný, resp. bol, keď vlani kniha vyšla u nás. Realitu tam zachytávam v opise situácií a figúrok na nečinných slovenských úradoch, ktoré nám, občanom, neslúžia tak, ako by mali. Inak je to môj klasický románový príbeh ženy, ktorá hľadá v živote šťastie.

Vytvoriť ročne tri či štyri knihy, ako sa to darí tebe, je náročné, nie?

Bola som novinárka, mám veľa skúseností, písanie ma baví a mám ho asi akosi v krvi, píše sa mi totiž veľmi ľahko a rýchlo. Mám v sebe obrovský balík fantázie, inšpirácie je všade okolo ako maku, len si treba vybrať, o čom napíšem.

Aj po 40-tej knihe to môže človeka ešte skutočne baviť?

(smiech) Jasné, že áno! Každým jedným románom sa čosi nové naučím, stále ma to fascinuje. Zásadnou motiváciou je ohlas čitateľov a podpora môjho vydavateľa, ktorým je Naše vojsko. Tam som našla absolútny autorský komfort a úžasných ľudí.

Ty si známa tým, že sa veľmi koncepčne a aktívne staráš aj o marketing svojich kníh.

Áno, osobnostný, produktový... Využívam skúsenosti z politiky, z médií. Všetko si chystám a plánujem sama, venujem veľa času veciam okolo vydania knihy, pretože ma to baví. Komunikačne i marketingovo stále na sebe veľa pracujem, aby som sa posúvala ďalej, no nie hocikam. Napísať knihu je z toho celého kolotoča okolo jej vydania a propagácie asi to najjednoduchšie a najrýchlejšie. 

Zaujímavé však je, že ťa nevidieť v rubrikách ako „toto nosím v kabelke“ či „ukážem vám svoju kúpeľňu, posteľ, vlastne všetko“...

(smiech) To určite nie sú rubriky pre mňa a kolegovia-novinári to akceptujú. Progres je pre mňa zásadný, no kým som sa pri prvých knihách snažila využiť každý mediálny či akýkoľvek prezentačný priestor – no aj vtedy to bolo okrem tých fotení sa v kúpeľni či s kabelkami, teraz už veľmi zvažujem a vyberám si, kde sa prezentujem, lebo seriózneho priestoru, kde má prezentácia zmysel, tu zasa nie je až tak veľa. Môžem si to dovoliť, lebo po tých mnohých rokoch v knižnej oblasti človek o mne a mojich knižkách buď vie alebo nechce vedieť.

Inšpiruješ tým mnohých autorov, kopírujú tvoje kroky a snažia sa zviditeľniť. A koľko ti trvá, kým napíšeš knihu?

Záleží to od žánru. Ak píšem román, ide o príbeh, ktorý som si skoncipovala sama, stačí ho len napísať. To mi trvá dva alebo tri týždne, aj s prestávkami. Keď som však tvorila knižku portrétov slávnych hokejových hviezd, s každou z nich som sa musela osobne stretnúť, pripraviť článok, vybrať fotografie... Tam to trvalo tri mesiace. Zbierky rozhovorov so zaujímavými osobnosťami som dávala dohromady tiež takto dlhšie.

Si v pozícii známej autorky, svoju knihu si mala možnosť venovať aj francúzskemu prezidentovi Macronovi, britskej kráľovskej rodine, niekoľkým prezidentom štátov...

... a odvtedy do nich dostávam krásne novoročné pozdravy, čo považujem za česť, a chystám sa prijať pozvania niektorých z nich aj na ďalšie zaujímavé diplomatické či spoločenské podujatia.

Čo chystáš pre svojich čitateľov najbližšie?

V Českej republike mi vychádza román Volavka, ten sme už spomenuli. No a na Slovensku po jarnej knihe Slabosť ako výhoda s mojím pánom vydavateľom pracujeme na novom románe Zradkyňa, ktorý by mohol vyjsť buď v lete alebo koncom roka – podľa toho, ako sa nám  vyvinie pandemická situácia. Prezradím - práve sme vybrali jeho titulku, máte sa na čo tešiť!

(red)

Foto: archív