Román CUDZINEC Z PAPIERA autorka zverejnila na internete ešte v roku 2018. Za pár mesiacov sa z neho stal fenomén a prečítalo si ho viac ako 10 000 čitateľov. Po nadšených reakciách a žiadostiach o papierovú formu príbeh vychádza v októbri 2019 aj ako tlačená kniha.

Anotácia:

V jej byte žije muž, ktorého nikdy nestretla. Úspešná finančníčka Liana sa po získaní lukratívnej ponuky rozhodne odísť do hlavného mesta a prenajať svoj byt na niekoľko dní v týždni podnájomníkovi. Keď sa ona po celom týždni vracia domov, on z bytu na víkend odchádza. Žijú na jednom mieste, ale nikdy sa nestretnú.  Keď však on poruší jedno z dohodnutých pravidiel, Liana mu napíše nahnevaný odkaz. Cudzí spolubývajúci jej odpíše. Farebné stickery sa po pár týždňoch zmenia na dlhé osobné listy a dvaja neznámi si začnú byť bližší, než by sa im obom páčilo. Prečo ich to cez listy k sebe tak ťahá? A aké tajomstvá skrýva ich minulosť?  Keď po roku príde čas odovzdať si kľúče, budú sa musieť konečne pozrieť jeden druhému do tváre a nájsť odpoveď na dôležitú otázku. Dá sa zamilovať do niekoho, koho ste nikdy nestretli? Alebo je to celé úplne inak? 

O autorke:

Ivica Ďuricová je slovenská copywriterka a autorka niekoľkých kníh. Na konte má biznisové tituly ako 99 inšpiratívnych podnikateľských nápadov, 49 hrdiniek slovenského biznisu či Byznys v Rusku. V roku 2019 sa dostala medzi TOP 5 poviedok v rámci súťaže Martinus Cena Fantázie a bola nominovaná na víťazku v kategórii sci-fi. Na poli beletrie sa predstavila v roku 2016 napínavým románom Zlaté puto, ktorý si získal výborné čitateľské recenzie. Cudzinec z papiera je autorkinou piatou knihou. Román bol inšpirovaný mestom Trenčín, v ktorom Ivica žije aj tvorí.

Úryvok z knihy:

„Myslím, že dnešný večer sa už skončil,“ povedala som chladne a zodvihla som si vlečku svojich šiat. Otočila som sa a pobrala som sa na odchod. Cestou okolo stolíka s gramofónom som si ešte vzala svoj narodeninový muffin. Na moment som sa zastavila. Premýšľala som, či som nebola príliš tvrdá. Potom som si však spomenula na posledný moment, keď niekto iné hovoril a iné robil. Viac mi nebolo treba.

„Ďakujem za koláč,“ povedala som ešte jemne škodoradostne a tentokrát som už naozaj spravila prvý krok dolu schodmi. Neobzerala som sa. Tak ako pri tamtom, tak ani pri tomto. Boli muži, ktorí za to nestáli. Pretože mysleli iba na seba. Vždy to tak bolo a vždy bude. Na úpätí Rybárskej bašty som si odopla červené zapletané lano a o pár sekúnd už som kráčala tichým nočným námestím smerom k hotelu, pokojná ako Angličan. Presne som vedela, čo chcem teraz robiť. Aj minister to vedel, ale jeho túžby sa dnes nenaplnia. Zahryzla som si do čokoládového koláčika a usmiala sa sama pre seba. Z diaľky som ešte počula posledné tóny hrajúceho gramofónu a potom som zmizla za rohom. Vošla som do hotelovej lobby a privolala si výťah. Nevedela som sa dočkať momentu, kým otvorím počítač. Potrebovala som totiž...

Milý Cudzinec...

dnes nastal ten moment, keď Ti chcem porozprávať o svojom dni. Budú listy, ktoré Ti asi budem písať nie perom, ale bruškami prstov po klávesnici. Tie, ktoré si nikdy neprečítaš a ostanú len „v šuflíku“ môjho harddisku. Myslím si, že by sa Ti páčili, pretože pri nich nebudem mať filter mozog-ústa. Alebo možno aj nie. Veď ktovie, ako si na tom. Ty sa mi totiž páčiš. Ale možno sa nepáčim ja Tebe. Možno si naozaj len môj nájomník a ja som sprostá naivka, ktorá si vymýšľa listovú chémiu, ktorá vlastne neexistuje. Možno si len osamelý a zlomený a potrebuješ niekoho, komu budeš písať. Niekoho, na koho sa nebudeš musieť viazať. Zaujímalo by ma, ako je to presne s tou Tvojou záhadnou minulosťou, ale zároveň viem, že sa v niektorých veciach asi nemám rýpať.

No späť k môjmu dňu. Dnes som zažila jeden z tých momentov, ktorý by sa dal nazvať vrchol kariéry. Sedela som v obkolesení ministrov a najšikovnejších ekonómov z dvoch krajín a vysvetľovala som im, ako práve pomáhame našim nemocniciam oddlžiť sa. Asi som sa zasa nekontrolovala a predvádzala svoj tradičný zápal pre vec, pretože sa tu a tam pobavene usmievali. Zároveň som však cítila rešpekt. Bolo to skvelé. A napriek tomu... Vieš, dnes mám narodeniny. Je desiateho júna a leto je v plnom prúde. Mala som na sebe krásne šaty a trblietavú zlatú kabelku od Karla. Večerom ma sprevádzal jeden muž, ktorý šiel na mne oči nechať. Pripravil mi krásne narodeninové prekvapenie, ale potom ho hneď aj pokazil. Občas premýšľam, prečo v živote stretávam takýchto volov. Napríklad tento chce mňa, ale ja jeho nechcem. Má rodinu a kašle na ňu. Snúbenica mu ešte ani nestihla porodiť potomka, a on ju už podvádza. Alebo by aspoň chcel. Ten druhý... toho som zasa chcela ja a on mňa nie. On rodinu nemal, ale podviedol mňa. Nemyslím s inou ženou, no podviedol sľuby, ktoré mi dal. Rozprával o našej spoločnej budúcnosti a potom... puf. Zmizol ako obláčik rannej hmly.

Je neskorý večer, vlastne skôr skoré ráno. Sedím tu sama na hotelovej izbe, ťukám do klávesnice a prajem si, aby tu bol niekto so mnou. Niekto, kto by ma teraz vzal do náručia a nechcel by z tohto objatia ráno odísť. Nikdy odísť. Niekto, kto by si tú rodinu chcel založiť so mnou.

Vieš... možno zažívam vrchol svojej kariéry, no musím sa tajne priznať, že to už so mnou veľa nerobí. Boli časy, keď som si nevedela predstaviť nepracovať. A nedokazovať každý deň, že na to mám. Nedohadovať si ešte viac stretnutí a brať si ešte viac zákaziek. No dnes... práve dnes je ten deň, keď som zasa o rok staršia. A o rok ďalej od túžby niekam patriť. Mať po boku niekoho, kto mi dá najväčší dar na svete. Stálosť. Pretože ak niekto chce odísť, nech odíde. Ale nech mi o tom povie. Ak niekto chce ostať, nech ostane. Ale nech je to natrvalo. Nie neustále niečo medzi. Jeden deň tak, druhý deň inak. Chcem konzistenciu. Chcem slovo chlapa. Chcem, aby platilo to, čo deň predtým počujem. Nie ako...

Dobre, nechcem sa už vracať k Markovi. Ublížil mi dosť. Ani k Romanovi, pretože to je iba ďalšia manifestácia nejakého nepodareného vzorca v mojej duši. A možno je to celé úplne inak. Možno neexistujú žiadne hlúpe vzorce a všetci sa občas iba zachováme tak, ako by sme nemali.

Ako vyzeráš? Aký máš hlas? Akej farby máš oči? Usmievaš sa často? Chcel by si sa so mnou milovať, ak by si ležal spolu so mnou na svojej strane mojej postele? Občas nad tým premýšľam, keď v nej večer sama zaspávam a viem, že deň predtým si kúsok od miesta, kde je teraz moje unavené telo, ležal Ty...

Stálosť. To je to, po čom momentálne najviac túžim. A zároveň to, čo mi Ty nemôžeš dať... Neviem, či niekto v mojom okolí áno. Kurzor mi bliká na obrazovke a na hodinách svieti 02:58. Ráno vyrážam na 7-hodinovú cestu, tak teda idem spať. Prajem Ti príjemné sny, môj Cudzinec.

Tvoje Nemé narodeninové dievča

Zaklapla som svoj počítač a šla do sprchy. Odlíčila som sa, zhodila zo seba tie nádherné večerné šaty a bola zasa tou malou bezbrannou Liou, ktorú občas vídavam unavenú v zrkadle. Tú, ktorá nebojovala vo veľkých ekonomických vojnách, ani nemusela byť najmúdrejšia v miestnosti. Tú, ktorá sa chcela iba prezliecť do pyžama, nepremýšľať a zaspať do troch sekúnd po tom, čo dopadne na matrac. A presne tak sa aj stalo.