Frankie Kozmon si svojou zvieracou sériou získal desaťtisíce fanúšikov a novinka určite poteší ich čitateľské chúťky. Miestami poriadne brutálny a nechutný príbeh, ale ako sme si už zvykli u Kozmona, výborne premyslená detektívka prepletená so vzťahmi a bežným životom.

Po Potkanovi, Rosničke, Kukučke a Vlkovi je tu ČERV. 

Neďaleko Bratislavy objavia pozostatky neznámej ženy. Je záhadou, ako sa telo obete rozložilo až na kosti, hoci má na nohách nové tenisky. Kapitán Marek Wolf preberá vyšetrovanie bez dôkazov a svedkov, ktoré sa komplikuje s pribúdajúcimi kostrami, čo sa vynárajú z lužných lesov.

V súkromí Wolf bojuje o brata, chce ho vziať zo starostlivosti nezodpovednej matky. Netuší, že tým situáciu v rozpadnutej rodine iba skomplikuje. V najnevhodnejšej chvíli mu riaditeľ bratislavskej kriminálky chce prideliť ďalší prípad -vraždu ženy, ktorú našli prelezenú červami v cudzom byte.

Bola to mladá žena, ktorá sa nedožila ani tridsiatky. Vrah ju na posteli vystavil ako umelecké dielo: vyzlečenú s rozpaženými rukami aj nohami, neprirodzene vykrútenými tak, aby okolostojacim ukazovala svoje rany. Na stehnách a ramenách mala sťahovaciu gumu, ktorá zabraňovala prúdeniu krvi do končatín. Pravdepodobne až potom, keď už boli neprekrvené, do nich vrah vyrezal hlboké rany, z ktorých len kde-tu vykúkali hmýriace sa červy. Trup a hlavu však nechal nepoznačené...

Wolfov kolega Karol Lupták je späť v Bratislave, no pred návratom na kriminálku sa musí vysporiadať s osobnými démonmi. Postavy zvieracej krimisérie odhaľujú nielen detaily ohavných zločinov, ale čoraz viac aj svoje vnútro.

Autor Frankie Kozmon o svojej knihe:

„Pri písaní Červa ma inšpirovalo krásne, ale zradné prostredie lužných lesov na pohraničí s Rakúskom. Verím, že keď sa začítate do príbehu, budete chcieť tiež navštíviť tieto miesta, hoci Mareka Wolfa do lesov privádza niečo celkom iné – vyšetrovanie brutálnych vrážd...“ tvrdí Frankie Kozmon.

Vypočujte si úryvok. Z knihy číta Boris Farkaš:

Prečítajte si úryvok z knihy ČERV:

Na jeho poslednú otázku sa už nikto neodvážil zareagovať, a tak sa Richard radšej naklonil nad obeťou. Bola to mladá žena, ktorá sa nedožila ani tridsiatky. Vrah ju na posteli vystavil ako umelecké dielo: vyzlečenú s rozpaženými rukami aj nohami, neprirodzene vykrútenými tak, aby okolostojacim ukazovala svoje rany. Na stehnách a ramenách mala sťahovaciu gumu, ktorá zabraňovala prúdeniu krvi do končatín. Pravdepodobne až potom, keď už boli neprekrvené, do nich vrah vyrezal hlboké rany, z ktorých len kde-tu vykúkali hmýriace sa červy. Trup a hlavu však nechal nepoznačené.
„Čo za hovädo…“ zašomral Otčenáš potichu. Pichlo ho pri srdci. Dobre vedel, prečo sa pohľadu na obeť tak dlho vyhýbal. Toto si naživo vážne mohol odpustiť. „To dievča, čo tu býva, vypočul ju už niekto?“
„Ja som s ňou hovoril. Dal som ju zaviesť na riaditeľstvo, ale nebude nám veľmi nápomocná. Určite by som ju škrtol zo zoznamu podozrivých. Práve sa vrátila z dvojtýždňovej dovolenky, len niekoľko hodín dozadu vystúpila z lietadla na Schwechate. Už som to stihol aj preveriť,“ pochválil sa Líška a zabudol dodať, čo má pod preverením na mysli. Natália Horváthová mu totiž ukázala len svoju letenku.
„Identifikovala obeť?“
Líška hovoril hrdo, bol si istý správnosťou svojich prvých krokov vo vyšetrovaní. Každá ďalšia riaditeľova otázka ho však viac a viac zneisťovala. „Identifikovala?“
„Vzali ste ju nazad do bytu, nechali ste ju, aby sa pozrela na telo na posteli, a spýtali ste sa, či túto ženu poznala?“ objasnil mu Otčenáš, ako to myslel.
„Nepovažoval som to za dôležité,“ vyhlásil Líška. Aj keď pravda bola niekde inde, táto možnosť mu ani na um nezišla. To priznať nechcel. Preto sa radšej snažil tváriť sebavedome. „Svedkyňa bývala v byte veľmi krátko. Z prvého vypočúvania vyplynulo, že sa pravdepodobne s obeťou nepoznali.“
„Pravdepodobne? Vy ste sa uspokojili s pravdepodobne?“ rozčúlil sa Richard. „Tomu hovorím dôsledné vyšetrovanie.“
„Ona objavila mŕtvolu. Keby ju poznala, asi by na to upozornila aj bez toho, aby som sa pýtal.“ Líška mierne zaváhal, keď videl, že na jeho slová riaditeľ nereaguje najlepšie. „Pozrite, jeden človek nemôže myslieť na všetko. Ale toto sa dá ľahko napraviť. Na riaditeľstve jej predsa môžeme ukázať fotku obete. Stále to bude menšia hrôza, ako keby sme ju donútili vrátiť sa sem do tohto bytu.“
„Pohli ste niečím na mieste činu?“ pýtal sa Otčenáš ďalej.
„Ubezpečujem vás, že dôkazy už boli zozbierané.“
„To ma nezaujíma,“ odfrkol riaditeľ. „Na priame otázky chcem počuť priame odpovede.“
„Nie, nemyslím si, že sme niečím pohli,“ odpovedal Líška nervózne. „Ale aj tak si myslím, že to nie je podstatné, keď už sme zozbierali vzorky z miestnosti.“
„Predtým, ako telo obzrel súdny lekár? Vy máte vážne zaujímavé postupy. Kde vôbec trčí ten lekár? Ako je možné, že sa ešte nedostavil ani Wolf?“ hneval sa Richard.
Vtedy sa vo dverách zjavil vysoký policajt so širokými plecami, krátkymi tmavohnedými vlasmi a trojdňovým strniskom. Marek Wolf vošiel svojmu šéfovi priamo do rany.
„Čo ti to toľko trvalo?“ vybehol po ňom Otčenáš okamžite.
„Dorazil som do desiatich minút, to je podľa mňa slušný čas. Lepšia otázka je, čo tu vlastne robím,“ kontroval mu zjavne unavený Wolf. Jeho zvyčajne iskrivé modrosivé oči boli ako bez života.
„Preberáš tento prípad,“ rozhodil Richard rukami.
„Počkať,“ zastavil ho Líška. „Chcete mi ho zobrať len preto, lebo som to dievča poslal na riaditeľstvo?“
„Poručík Líškavý,“ oslovil ho Otčenáš zasa nesprávne. „Asi sme sa nepochopili. Tento prípad nikdy nebol váš. Nemáte dosť skúseností na to, aby ste viedli takéto veľké vyšetrovanie. Môžem začať menovať zoznam chýb, ktorých ste sa dopustili, ale…“
„Ja tento prípad tiež nemôžem prevziať,“ skočil mu Wolf do reči.
Otčenáš sa zatváril namosúrene. „To nebola prosba, ale príkaz.“
„Richard,“ oslovil ho Wolf zmierlivo. „Môžeme spolu hovoriť v súkromí?“
„Kurňa, to nemyslíš vážne,“ zvýšil Otčenáš hlas.
Ich hádku však prerušil hrdelný výkrik, ktorý zaplnil spálňu a utíšil všetkých prítomných členov vyšetrovateľského tímu. Bol to výkrik plný bolesti a ukrutného utrpenia. Na stotinu sekundy ich zaskočil, než pochopili, odkiaľ vyšiel. Žena, ktorú považovali za mŕtvu, sa náhle prebrala.
„Doriti,“ zanadával Otčenáš. „Kto ju vyhlásil za mŕtvu? Bol pri nej vôbec nejaký doktor?“
Líška, rovnako ako zvyšok tímu, nebol schopný odpovede. Na okamih tam všetci len nehybne stáli, zatiaľ čo sa trpiaca žena, ktorá bola pripútaná k posteli a požieraná červami zaživa, zvíjala v nepredstaviteľných bolestiach.
„Zavolajte niekto záchranku, okamžite!“ rozkázal rozčarovaný Otčenáš konečne, no to už Wolf držal pri uchu mobil.

Milan Buno, knižný publicista