Je to tu! Posledná časť Neapolskej ságy od skvostnej Eleny Ferrante sa už pár dní pohybuje na pultoch kníhkupectiev a v rukách čitateľov, ktorí si obľúbili Elenu a Lilu a ich príbeh priateľstva. 

V knižnom okienku ste si mohli prečítať recenzie na prvé tri časti, a preto vám dnes, pochopiteľne, prinášame pohľad na vyvrcholenie príbehu, o ktorom môžem povedať len toľko, že bol výborný!

O knihe

Príbeh stratenej dcéry je záverečným dielom strhujúcej ságy o dvoch ženách – premýšľajúcej a vzdelanej Eleny a neskrotnej Lily. Obe sú dospelé, majú manželov, milencov, deti a starnúcich rodičov. Priateľstvo im slúžilo ako kotva v živote. Obe sa snažili uniknúť zo štvrte, v ktorej vyrástli – bola väzením konformity, násilia a neporušiteľných tabu. Elena sa vydala, odišla do Florencie a napísala niekoľko kníh. V záverečnej časti ju neviditeľná sila znovu ťahá do Neapola.

Môj pohľad

Posledná časť ságy sa začína vo vyhrotenom momente, ktorý, zdá sa, rozdelí dve nerozdeliteľné priateľky. Alebo nie? Tak či onak, práve priateľstvo, hoci poznačené mnohými chybami, je ústredným motívom tejto ságy. Od prvej časti je čitateľ svedkom vzťahu medzi Elenou a Lilou – od detstva cez dospelosť až po starobu, ktorá je prítomná v závere poslednej knihy Príbeh stratenej dcéry. Autorka si, ako vždy, dala záležať na deji, na vtiahnutí čitateľa do príbehu tak hlboko, až sa cíti, akoby bol jeho súčasťou, na vykreslení dobovej atmosféry, na zložitých vzťahoch medzi všetkými postavami, na úvahách rozprávačky príbehu, ktorej zmýšľanie je, hoci ide o literárnu postavu, priam fascinujúce.
Niekde som zhliadla recenziu, ktorá referovala o tom, že v ságe vystupuje veľa postáv a že vlastne nemá žiadnu poriadnu zápletku. Áno, postáv je tu skutočne veľa, pretože to k ságam patrí, no na začiatku každého dielu sú všetky postavy do detailov predstavené na zopakovanie, takže sa v nich nemôžete stratiť. Ak ste zástancom menšieho počtu, prípadne len naozaj malého, siahnite radšej po novele. Čo sa zápletky týka, je potrebné zdôrazniť, že Neapolská sága je akýsi druh rozprávania životného príbehu Eleny, ktorej život ovplyvnilo (vo veľkej miere) práve priateľstvo s Lilou. Zámerom tejto ságy nebolo vytvoriť dej v štýle – načrtnutie, zápletka, rozuzlenie – ale poukázať na zamotané vzťahy a ich vplyv na život každého jedinca, psychológiu postáv a k tomu ako bonus vykresliť dobovú atmosféru opierajúcu sa o politiku, vedu a literatúru. Napriek tomu som však ja osobne našla zápletiek viac než dosť, v každej časti ma čosi prekvapilo, až som ústa otvárala, a najmä v poslednej knihe Príbeh stratenej dcéry som bola miestami priam šokovaná.
Elena Ferrante má iný štýl rozprávania – opisnejší, nie však nudný! Prostredníctvom postáv dokáže čitateľa presvedčiť o všetkom, čo v knihe píše, akoby to bola realita. Donúti vás zamýšľať sa spolu s rozprávačkou Elenou, hľadať skryté, rozmotávať klbká tajomstiev či ich pochovať hlboko v sebe. Pocitovosť a atmosféra v tejto ságe prevládajú nad dejovosťou, aj keď i tá je tu, podľa môjho názoru, skvelá a dostatočne zastúpená.
Príbeh stratenej dcéry bol zlatý klinec Neapolskej ságy a ja tak ako ostatným ani tejto knihe nemôžem nič vytknúť. Záver bol, hoci ma trošku nahneval, brilantný, ale o to ide – vyvolať v čitateľovi emócie. A áno, ide o osobitý štýl písania, ale o tom to je – odlíšiť sa, priniesť na knižný trh niečo, čo nik iný v súčasnosti neprináša. Takže neváhajte a okúste príbeh dvoch priateliek, ktorých životy sa prelínali a zároveň rozchádzali, no v konečnom dôsledku boli ako jedna...

 J. Š.