Tanečnica je nádherný a zároveň mrazivý príbeh postavený na skutočných udalostiach. Určite si získa srdcia milovníkov tohto žánru. Opäť sa v rozprávaní prelína súčasnosť s minulosťou, a nechýba autorkina obľúbená mystika. Historická časť sa začína v Paríži roku 1929 a končí o vyše 20 rokov neskôr. Spoznávame tanečnicu Geraldine, ktorá si žije krásny a bezstarostný život. Až do chvíle, keď ju opúšťa milovaný muž a osud mení všetky jej plány...

Julienova rodina a ďalšie tisíce židov zomreli strašnou smrťou v koncentračných táboroch. Jedna z mojich dvoch najlepších kamarátok má vytetované číslo, ktorého sa nikdy nezbaví. Druhá zomrela pod rukami doktora Mengeleho, ktorého meno vyslovila Olive len pošepky a cez zovreté pery. Ako jej mám po tom všetkom povedať, že som odišla do Nemecka a vzala si Nemca v nacistickej uniforme?

Bohémske 20. roky 20. storočia v Paríži. Geraldine de Laffont tancuje vo vzduchu na čiernych stuhách. Jej životom je divadlo Folies Bergére a jeden nemecký muž. Je mladá a bezstarostná, až kým pritvrdo nedopadne na zem – jej stuhy sa zmenia na nacistické vlajky a milovaný muž má odrazu nacistickú uniformu.

Zdrvená Geraldine poznačená príchodom vojny stráca viac ako len vlastné ilúzie. Osud jej vracia lásku, ale berie viac, ako je človek schopný uniesť.

Mrazivý príbeh Tanečnice je ako zostup do neznámeho podzemia. Začnete v krásnom zámku a pôjdete hlbšie... chodby času vás prevedú životom odvážnej ženy a vzápätí vás nepripravených hodia z pompéznych divadelných dosiek do zbombardovaných Drážďan. Okázalé chodby Reichstagu v Berlíne i šesť mŕtvych detí vo vodcovom bunkri. Ako hlboko sa dá ukryť pravda?

O mnoho rokov neskôr prichádza do Paríža Júlia rozhodnutá vypátrať svoje korene. Skutočnosť, že zdedila zámok, však zďaleka nie je takým šokom ako to, že otvorí Pandorinu skrinku a vypustí z nej všetky hrôzy, ktoré musela prežiť jedna nešťastná...

Začítajte sa do novinky Tanečnica:

Ústav Brandenburg – Görden, Nemecká ríša 1941

Žena v sesterskej rovnošate vpúšťala dnu chlapcov. Najstarší vyzeral na pätnásť a najmladší na sedem a na všetkých bolo vidno fyzické či mentálne postihnutie. Boli nahí a bosí. „Hans!“ zvolala odrazu na malé chlapča, ktoré mi bolo známe. Nahé a bosé prebehlo okolo lekárov v plášťoch a vyskakovalo, aby sa pozrelo z malého okna, no to bolo príliš vysoko. Sestra ho chytila za ruku. „No poď, poď, ostatní už čakajú.“ Lekár, ktorý hovoril, zatvoril dvere a presunul sa k akémusi zariadeniu na stene. Nevidela som naň. „Tak, vážení páni, ako iste viete, starať sa o pacientov, z ktorých nie je a nikdy nebude osoh, je nákladné. Najmä teraz, keď vypukla vojna a personál a lôžka treba pre ranených vojakov. Na našom odbornom oddelení detskej psychiatrie teda stále trvá program T4, aby sme pomohli deťom a dospelým zo života, ktorý je pre nich iba trápením. Ako sa píše v letáku dr. Heiliga: Komukoľvek, kto trpí nevyliečiteľnou chorobou, musí byť jasné, že bezúčelné podávanie drahých liekov, ktoré sú fi nancované verejnosťou, je neobhájiteľné. Rodičia, ktorí vidia ťažký život zmrzačeného alebo slaboduchého dieťaťa, musia byť presvedčení, že hoci majú mravnú povinnosť starať sa o toto úbohé stvorenie, širšia verejnosť túto povinnosť nemá. A nemusí niesť ohromné náklady, ktoré predstavuje dlhodobý pobyt v ústave. Ako iste viete, sme jediným zariadením s vlastnou plynovou komorou. Telá sú následne spopolnené. Ako môžete vidieť, plyn už pôsobí. Deti nič necítia, po čase sa iba zosunú na zem a je po všetkom.“ Ozvalo sa hundranie a šepkanie, muži si čosi horlivo zapisovali. V hrdle mi narástla guča a zdalo sa mi, že budem vracať. O niekoľko minút sa otvorili dvere, nahé telá naložili na vozík a všetci odišli. Triasla som sa na celom tele a ani som nevedela, ako sa volám.

1. Liptov 2011

Vždy som mala rada jeseň. Jeseň v záhrade mojej tety na okraji mesta, ďaleko od ruchu a hluku centra. Už ako dieťa som sedávala na lavičke pod starou čerešňou a sledovala kolobeh sveta. Mala som tendenciu rekapitulovať aj napriek tomu, že ešte nebol koniec roka. Pre mňa sa však jeseňou vždy čosi končilo. Tak ako vtedy, keď mi prvýkrát zlomil srdce chlapec, alebo neskôr, keď som ukončila prvý vážny vzťah, či vtedy, keď mi zomreli rodičia. Všetky dôležité a ťažké udalosti v mojom živote prišli spolu s padajúcim lístím. Napriek tomu som nedokázala zanevrieť na toto ročné obdobie, lebo paradoxne mal osud dostatočný zmysel pre humor, keďže mi vždy na jeseň dal do života aj niečo veľmi pozitívne a výnimočné. Kým stihla prísť zima, znova som sa zaľúbila alebo som našla dve svoje najlepšie kamarátky, alebo som dostala prvú prácu... Iba rodičov mi žiadna jeseň nevrátila. Dostatočnú náhradu som však našla v rodine mojej tety, otcovej sestry. Teta Emília, jej muž Rudolf a ich syn Roman ma považujú za svoju už od mojich piatich rokov. Snažili sa mi vynahradiť to, čo som stratila, ľúbili ma ako svoju a Roman ma ako správny brat jednou rukou odstrkoval a druhou rukou chránil. Spolužiaci mi závideli céčka a mončičáky, ktoré som mala vďaka tomu, že ujo Rudo bol riaditeľom základnej školy, a teda nemal problém zohnať takéto hračky. No ja by som dala všetky céčka, géčka, dokonca i tie fosforeskujúce a priesvitné za to, aby sa jedného dňa otvorili dvere a objavili sa v nich moji rodičia. Už dávno nemám päť, no predposledné ročné obdobie je pre mňa vždy čímsi výnimočným. Mám vo zvyku byť nostalgická až patetická, sedím na lavičke pod tou starou čerešňou a sledujem kolobeh sveta. „Nie je ti zima?“ spamätala som sa na tetin hlas. Prisadla si ku mne vo svojom vyblednutom veľkom svetri, ktorý mi zakaždým pripomenul detstvo. Podala mi môj hrnček s horúcim čajom a venovala mi úsmev. Pokrútila som hlavou a poďakovala za nápoj. „Hovor mi o mame,“ fúkla som do horúceho čaju a teta Emília sa len zasmiala. Pritiahla si sveter bližšie k telu a so založenými rukami na mňa pozrela. „A čo ti mám povedať? Veď už vieš všetko,“ zazívala a natiahla si nohy v gumákoch pred seba. Veľmi často mi rozprávala o mame. Chcela som vedieť všetko, ale mala som pocit, že mi ešte čosi tají. „Vždy ma zaujímalo, prečo odišla z Francúzska. Určite za tým niečo bolo, nemohla sa len tak rozhodnúť opustiť slobodnú krajinu a prísť sem. V tisícdeväťstosedemdesiatom tu bol hlboký komunizmus.“ Nikdy mi táto vec nedala pokoj. Nedokázala som pochopiť, čo sa stalo, že tak riskovala, že už nikdy neuvidí rodinu ani Francúzsko. No dobre, vtedy nemohla vedieť, čo bude, no i tak. Naše hranice boli pre západný svet zatvorené. Poznala som ten príbeh naspamäť. Môj otec často cestoval mimo republiky do východného Nemecka. Tam sa v Berlíne prvýkrát stretol s mamou. Zaľúbili sa do seba a ona sa rozhodla opustiť rodné Francúzsko a prísť s ním sem. Žili tu veľmi šťastne aj napriek tomu, že mama si iste musela zvykať nielen na cudziu krajinu, ale aj na neslobodné pomery, ktoré tu panovali. Vždy som mala pocit, že mi teta nehovorí celú pravdu. Možno to bolo tým, že som bola dieťa, keď mi ten príbeh prvý raz povedala.

Milan Buno, literárny publicista