Jej povesť je v troskáchNová trilógia Tracy Anne Warrenovej Zhýralci z Cavendish Square pokračuje ďalším očarujúcim príbehom o fascinujúcich Byronovcoch z Braebournu. Zoznámte sa s nekonvenčnou mladou dámou Esme Byronovou. Novinka sa volá V manželskej posteli.

Keď Esme Byronová natrafí pri jazierku na neznámeho spiaceho krásavca, ktorý je navyše celkom nahý, neodolá pokušeniu a nakreslí ho. Jej škandalózna kresba sa ešte v ten istý deň nedopatrením objaví pred zrakmi všetkých hostí na večierku a mladá dievčina s hrôzou zisťuje, že jej povesť je v troskách.

Z neznámeho sa totiž vykľuje Gabriel Northcote, jeden z najväčších zhýralcov v Londýne. Dokonca aj jeho prekvapí obvinenie, že zviedol vojvodovu sestru – najmä preto, lebo ju v skutočnosti nikdy nevidel. Jej šiesti nahnevaní bratia trvajú na tom, že Gabriel sa s ňou musí oženiť. A tak Gabriel nemá na výber. Utešuje sa myšlienkou, že na novomanželku môže jednoducho zabudnúť, ale Esme Byronová nie je obyčajná žena a Gabriel sa čoskoro presvedčí, že vie byť naozaj nezabudnuteľná...

Nová romanca V manželskej posteli vás zavedie do Anglicka na začiatku 19.storočia a od prvých strán si vás podmaní. Tracy Anne Warrenová opäť dokázala, ako úžasne vie písať klasické regentské romance. Jej postavy sú rozkošné, získajú si vašu priazeň a príbehu nechýba zmyselnosť, vášeň, veľa romantiky a tiež humor.

Začítajte sa do novinky V manželskej posteli:

Gloucestershire, Anglicko september 1818

Lady Esme Byronová si vyhrnula nevädzovomodrú mušelínovú sukňu nad lýtka v pančuchách a preliezla drevený plot oddeľujúci rozľahlé Braebournské panstvo od východnejších pozemkov, ktoré patrili najbližšiemu susedovi rodiny pánu Crayovi. Cray bol vdovec zhruba vo veku jej najstaršieho brata, štyridsiatnika Edwarda, len zriedka býval doma a nikdy sa nesťažoval, že bez povolenia vstupuje na jeho pozemok. Od detstva jej dovolil prechádzať sa po ňom, akoby jej patril. Niežeby Braebournské panstvo neposkytovalo dostatok nádherných výhľadov. Práve naopak, najmä vzhľadom na to, že bratovi patrila takmer polovica grófstva. Ibaže na Crayových pozemkoch sa nachádzalo nádherné sladkovodné jazero, ku ktorému poľahky prešla aj pešo. Jazero bolo lákadlom pre množstvo rôznych zvierat, takže tam zakaždým objavila niečo zaujímavé, čo mohla naskicovať. Okrem toho ju tam nikdy nikto neotravoval. Bolo to jej obľúbené tajné miesto, keď chcela od všetkého uniknúť. Zoskočila z dreveného plota, pričom dávala oveľa väčší pozor na kapsu s maliarskymi potrebami, prehodenú cez plece, ako na svoje pekné kožené poltopánky. Trocha sa zatackala a po členky zapadla do blata. Niekoľko sekúnd hľadela na zničené topánky s vedomím, že ju za ne slúžka určite vyhreší. Drahú Hundrošku však vždy dokázala nejako uhovoriť, a tak sa rozhodla, že sa tým teraz nebude zaťažovať. Chytila sa plota, vytiahla z blata najskôr jednu, potom aj druhú nohu, a aspoň trocha si očistila topánky v tráve. Zvrtla sa, až sa jej zakrútila sukňa, a vykročila k svojmu cieľu. Cestou nastavila tvár slnku a spokojne si povzdychla. Ako sa tešila, že sa po týždňoch strávených v Londýne konečne vrátila domov! Aká bola rada, že môže byť znova vonku na čerstvom vzduchu a kedykoľvek zájsť, kamkoľvek sa jej zapáči. Zaplavil ju mierny pocit viny a zvraštila tmavé obočie. V skutočnosti totiž mala zostať v Braebournskom sídle a spolu s ostatnými Byronovcami zabávať hostí. Ibaže doma bolo všetkých sedem súrodencov vrátane Lea s jeho novou manželkou Thaliou. Dvojica sa práve s veľkou slávou vrátila zo svadobnej cesty v Taliansku. Vzhľadom na to, koľko Byronovcov sa zabávalo v rodinnom sídle, ona určite nebude nikomu chýbať. Okrem toho už boli zvyknutí, že rada občas na pár hodín niekam zmizne, aby sa poprechádzala po okolitých lesoch, kopcoch a poliach. Vráti sa ešte pred večerou a s tým sa musia všetci uspokojiť. Za chrbtom sa jej ozval veselý štekot. Obzrela sa a uvidela svojho psa Gaštana, ktorý takisto preskočil drevený plot a uháňal k nej. Sklonila sa a poškrabkala ho po zlatistej hlave. „Takže si sa vrátil, čo? Už sa ti nechce naháňať zajace?“ Pes pokrútil chvostom a vyplazil ružový jazyk, akoby sa usmieval. Očividne sa nemienil ospravedlňovať za to, že ju pred chvíľou opustil, aby si mohol trocha zaloviť v kríkoch. „Tak teda poď,“ povedala mu a pobrala sa k lesíku v diaľke. Gaštan nadšene vykročil po jej boku. Zhruba o desať minút došli k skupinke stromov, za ktorými sa nachádzalo jazero. Vo chvíli, keď chcela vkročiť do príjemného zelenkastého tieňa, doľahlo k nej čľupnutie. Zastala a naznačila Gaštanovi, aby urobil to isté. Niekto pláva v jazere, uvedomila si. Žeby pán Cray? Vari sa nečakane vrátil domov? Nehlučne odhrnula listnatý konár a zistila, že z vody vychádza nejaký muž. V každom prípade to nebol Cray. A v každom prípade bol celkom nahý. Vytreštila oči. Pohľadom sa vpíjala do jeho štíhleho mocného tela. Mokrá svetlá pokožka sa mu leskla v slnečných lúčoch. Z pootvorených úst jej vyšiel tichý začudovaný vzdych. Zmysly jej zaplavil rovnaký obdiv ako vždy, keď sa pred ňou objavilo stelesnenie ozajstnej čistej krásy. Jeho tvár však nepatrila najkrajšiemu mužovi, akého kedy videla. Mal totiž príliš ostré a výrazné črty, ktoré nezodpovedali predstavám o obyčajnej kráse. A predsa z neho vyžarovala akási vznešenosť, akoby sa na zemi zjavil temný anjel. Bol vysoký a veľmi dobre stavaný: mal široké plecia, vypracovanú hruď, dlhé ruky, štíhle boky, šľachovité nohy a medzi svalnatými stehnami úctyhodne veľkú časť tela, ktorá sa v slušnej spoločnosti nespomínala. Očividne vôbec netušil, že ho niekto pozoruje. Nenútene si odhrnul z tváre mokré vlasy a vykročil po pokosenej tráve, o ktorú sa pravidelne staral správca Crayových pozemkov. Zahryzla si do spodnej pery a s tlčúcim srdcom sledovala, ako sa vystrel na chrbát na mäkký zelený trávnatý koberec. Rukou naznačila Gaštanovi, aby bol ticho. Aj ona zostala nehybne stáť, lebo dobre vedela, že keby sa pohla, muž by ju určite začul. Z jednej minúty boli dve a potom tri. Odrazu k nej celkom nečakane doľahlo slabé, no zreteľné chrápanie. Vari zaspal? S úsmevom si uvedomila, že je to tak. Dobre vedela, že by mala odísť, no keď sa chcela vzdialiť, muž sa zahniezdil a obrátil k nej tvár. Jednu ruku mal položenú na bruchu a nohy elegantne prekrížené v členkoch. A Esme odrazu nedokázala odísť. Nedokázala sa odvrátiť od toľkej krásy. Mala pocit, že vesmír sa jej rozhodol venovať dar. Skrátka ho musím nakresliť. Nepremýšľala nad svojím rozhodnutím. Opatrne sa usadila na neďaleký spadnutý strom, kde ju nebolo vidieť, no zároveň mala vynikajúci výhľad na svoj objekt. Gaštan sa usalašil pri nej a položil si bradu na labky. Esme vytiahla z vrecka skicár a ceruzku a dala sa do práce. Gabriel Landsdowne sa strhol zo spánku a popoludňajšie slnko mu zasvietilo rovno do očí. Zažmurkal, posadil sa a trocha pokrútil hlavou, aby sa zbavil aj posledných zvyškov driemot. Ani si neuvedomil, že zaspal. Zjavne bol vyčerpanejší, ako predpokladal. No práve preto predsa navštívil Crayovo panstvo. Chcel stráviť trocha času osamote, vôbec sa nenamáhať a celé dni iba plávať a leňošiť. Pravdaže, tomu istému sa mohol venovať aj vo svojom sídle, ale návšteva panstva Pri desiatich brestoch mu zakaždým pokazila náladu. Mal naň priveľa zlých spomienok. Priveľa nevítanej zodpovednosti za miesto, ktoré mu nikdy neprinieslo nič okrem utrpenia. Správu panstva Pri desiatich brestoch väčšinou nechával na správcu, keďže sám len zriedka prekročil jeho prah, no raz za čas sa vyskytla záležitosť, ktorá si vyžadovala jeho pozornosť. Okrem toho sa musel starať aj o sídlo v Cornwalle a mestský dom v Londýne, ktoré ho takisto oberali o čas a energiu, no starostlivosť o tieto majetky mu nikdy neprekážala. Oba patrili iba jemu a ani jeden nebol poškvrnený minulosťou. V poslednom čase ho však už unavovali zvyčajné zábavky so zvyčajnými spoločníkmi, ktorí mali zjavne neuhasiteľnú túžbu po hýrení. Aj diabol si potrebuje niekedy oddýchnuť. Práve vtedy jeho starší a oveľa úctyhodnejší priateľ Cray spomenul, že si ide zapoľovať do Škótska (poľovačka Gabriela vôbec nezaujímala) a ponúkol Gabrielovi, že kým on bude preč, môže využívať jeho sídlo. Gabriel vedel, že Crayovo sídlo sa nachádza na mieste, kde by ho nikto z priateľov nehľadal, a tak ponuku prijal. Z Londýna dokonca odišiel bez toho, že by niekomu niečo oznamoval, a majordómovi prikázal, aby z dverí zložil klopadlo a návštevám odkázal, že pán je momentálne mimo domu a nikoho neprijíma. Jeho nemravných priateľov by určite pobavilo, keby videli, že sa práve prebudil z obyčajného popoludňajšieho spánku. Na druhej strane, ležal vonku celkom nahý, čo by sa im istotne rátalo. S úškrnom vstal a oprášil si zo zadku zatúlané steblo trávy. Chcel vykročiť ku kríkom, kde si nechal šaty, no vtom za chrbtom začul slabý šuchot. Obrátil sa a uprel zrak medzi stromy. „Kto je tam? Je tam niekto?“ zvolal. Odpoveďou mu bolo iba ticho. Zadíval sa tým smerom, pozornejšie preskúmal okolie, ale nič sa ani nepohlo a nikto neprehovoril. Možno to bol iba vietor. Alebo nejaké zviera, čo si hľadá potravu. Vtom spomedzi stromov vyletel pes so strapatou zlatistou srsťou, ktorá sa zaleskla na slnku. Bol stredne veľký a vyzeral ako kríženec viacerých plemien. Možno mal medzi predkami loveckého psa alebo retrievera. Bol dobre vykŕmený, takže zrejme nešlo o túlavého psa. Na druhej strane, možno si vedel šikovne uloviť vtáka alebo zajaca z bohatých zásob v tejto oblasti. Pes zastal a uprel naňho žiarivé zvedavé oči. Netváril sa nepriateľsky. „Ktože si, chlapče?“ prihovoril sa mu Gabriel. Pes pokrútil chvostom, dva razy zaštekal a rovnako znenazdajky, ako sa zjavil, znova zmizol medzi stromami. V tej chvíli sa Gabrielovi zazdalo, že v lesíku zazrel záblesk modrej farby. Možno nejaký vtáčik? Pes ho zrejme zavetril a chcel ho chytiť. Gabriel sa naposledy zadíval medzi stromy, pokrčil plecami a šiel si po šaty.

Milan Buno, literárny publicista