Vymeňte kvetom vodu je novinka francúzskej autorky Valérie Perrinovej, ktorá je – mimochodom – partnerkou slávneho režiséra Clauda Leloucha. Vo svojom príbehu nás zoznámi s Violette Toussaintovou, ktorá je správkyňou cintorína v malom mestečku Bourgogne.
Spoločnosť jej tam robia traja hrobári, traja pohrebníci a kňaz. Takže osamelosťou rozhodne netrpí. Niekoľkokrát za deň sa u nej zastavia na kus reči dajú si kávu či občerstvenie, pomáhajú jej so zeleninovou záhradkou a celkovo vnášajú do jej života veselosť.
Jedného dňa však Violettin bezpečný stereotyp naruší príchod Juliena Seula, mladého policajného komisára, ktorý pátra po tom, prečo má byť popol jeho matky rozsypaný na hrobe neznámeho človeka a nie uložený vedľa jej manžela. Čoskoro sa ukáže, že hrob patrí matkinmu dávnemu milencovi a príbeh utajenej lásky úzko súvisí s Violettiným vlastným tajomstvom. Spoločne rozpletajú tajný ľúbostný príbeh policajtovej matky a sami sa zbližujú. Violette však zažila čosi, čo ju úplne zrazilo na kolená a len horko ťažko sa jej podarilo pozviechať a nájsť silu ďalej žiť. Otázkou teraz je, či sa jej podarí zhodiť to bremeno minulosti a dovolí láske vstúpiť do jej srdca.
Vymeňte kvetom vodu z vydavateľstva Ikar je nádherný príbeh o živote v celej jeho kráse. O nečakaných stretnutiach, prekvapeniach, smútku, bolesti aj láske, nádeji a radosti. Famózne napísaný román s postavami, ktoré vám vojdú pod kožu a rýchlo sa s nimi spriatelíte. Pútavé, napínavé, takže radšej si naň vyhraďte čas. Román má totiž 460 strán a keď sa doň pustíte, nebudete ho chcieť odložiť.
Vypočujte si úryvok. Z knihy číta Lucia Vráblicová:
Začítajte sa do knihy Vymeňte kvetom vodu:
Vychutnávam si život, pijem ho malými dúškami ako jazmínový čaj s medom. Po návrate večer domov, keď sa zatvorí brána môjho cintorína a kľúč visí na dverách kúpeľne, sa cítim ako v siedmom nebi. Nie v nebi, kde prebývajú moji spoločníci. To nie. V nebi pre živých: dúšok portského ročník 1983, ktoré mi každého prvého septembra nosí José-Louis Fernandez. Večer čo večer okolo siedmej, či prší, sneží alebo fúka severák, si do malého krištáľového pohárika odlejem z toho zvyšku dovolenky, z tej spomienky na babie leto. Dva náprstky rubínového moku. Krv portských viníc. Zažmúrim oči. Užívam si to. Jediný dúšok mi dokáže rozjariť celý večer. Dávam si za dva náprstky, lebo milujem opojenie, ale nie alkohol. José-Louis Fernandez nosí kvety na hrob svojej manželky Marie Pintovej raz za týždeň okrem júla, keď po ňom preberám štafetu. Preto to portské, ako výraz jeho vďaky. Prítomnosť je pre mňa darom nebies. Hovorím si to každé ráno, len čo otvorím oči. Bývala som aj veľmi nešťastná a zlomená. Akoby som ani nebola. Vyprázdnená. Bola som na tom ako moji mŕtvi spoločníci, ba ešte horšie. Moje životné pochody síce prebiehali, ale kdesi vo vnútri a samočinne. Bez účasti vlastnej duše, ktorá má akiste tiež svoju váhu, či ste tučný alebo chudý, veľký alebo malý, mladý alebo starý, či ľahký ako šperk z obchodu Dvadsaťjeden gramov.
Milan Buno, knižný publicista
