„Pri písaní vychádzam zo skutočných prípadov, najmä z tých, ktoré som sám vyšetroval alebo sa na nich zúčastňoval. No prioritou je samotný príbeh, ktorý musí byť pútavý, takže tam vstupuje aj nejaké fikcia,“ povedal Václav Neuer pre podcast Knižný kompas. Patrí medzi najúspešnejších slovenských autorov detektívok. Vyšlo mu už päť kníh a teraz pribudla šiesta s názvom Uplakaná jeseň. Václav Neuer je bývalý vraždár a dnes o vraždách píše. A podľa predajov a ohlasov čitateľov mu to ide výborne.

V novinke Uplakaná jeseň skočíme priamo do akcie. Dve vraždy nahlásené v priebehu niekoľkých hodín šokujú a prekvapia. V starom vojenskom bunkri pri rieke Morave objavia mŕtvolu dobitého mladíka. V parku takmer v strede mesta mŕtvu školáčku. Jedna vražda surová a brutálne sfušovaná, druhá chladnokrvná a na prvý pohľad až profesionálne dotiahnutá do konca.

Korejs „vyfasuje“ svoj prvý samostatný prípad – zabitého mladíka. Ledecký sa so zvyškom tímu rozbehne po horúcej stope násilnej smrti školáčky. Bola to priam profesionálna vražda, stiletom, čo je bodná zbraň, ktorá sa rozšírila najmä v Taliansku niekedy začiatkom 16.storočia. Vďaka úzkej čepeli spôsobuje navonok na tele minimálne zranenia, no o to väčšie svinstvo napácha na zasiahnutých orgánoch. Najmä jej vražda pobúri celé mesto a ponorí ho do strachu. Vraždári chcú jediné - nájsť vrahov. Minimálne jeden z nich však svoje dielo ešte zďaleka nedokončil.

Vypočujte si rozhovor s autorom Václavom Neuerom v knižnom podcaste. Píše podľa skutočných prípadov? Čo je to teória šedého muža-zabijaka? Ako vyzerá vyšetrovanie v realite a čo všetko je v jeho knihách autentické? Aj o tom hovorí v podcaste Knižný kompas:

V knihe Uplakaná jeseň z vydavateľstva Ikar autor voľne nadväzuje na predchádzajúce detektívne romány: Krkavčí súd, Vražda s pridanou hodnotou, Nenapravený omyl, Tiene minulosti, Prekliate dedičstvo. Hlavnými hrdinami sú členovia bratislavskej „mordparty“. Neuer vychádza pritom zo svojich skúseností elitného policajta, ktorý spoznal nielen príjemné, ale aj tienisté stránky slávy. Nič nie je čisto čierne ani biele. Podstatné však ostáva. Na konci dňa sa chlap musí vedieť pozrieť do zrkadla.

Vražedná zbraň musela mať podľa Kovačovského tenkú, úzku a ostrú čepeľ s trojuholníkovým profilom. Dĺžka minimálne dvadsať centimetrov. Ak by sme uvažovali o dýke, tak potom ide o zbraň, ktorej sa v odborných kruhoch hovorí stilet.“ „Stilet?“ opýtal sa Peteraj. Ledecký prikývol. „Z toho mála, čo viem, ide o bodnú zbraň, ktorá sa rozšírila najmä v Taliansku niekedy začiatkom šestnásteho storočia. Vďaka úzkej čepeli spôsobuje navonok na tele minimálne zranenia, no o to väčšie svinstvo napácha na zasiahnutých orgánoch. V časoch jej najväčšej slávy sa jej hovorilo aj zbraň milosrdenstva.“

Milan Buno, knižný publicista