Pavla bola kedysi aktívna žena. No pre zdravotné ťažkosti sa ocitla v spoločenskej izolácii. Aby si vyplnila čas a zmiernila svoju osamelosť, pozoruje z balkóna susedov. Z výrazov ich tvárí, útržkov rozhovorov a iných postrehov si vytvára predstavu o ich živote... 

Novinka Vzkriesené nádeje vás možno presvedčí, že na každú bolesť existuje liek a lekárom môže byť aj človek, od ktorého by sa to najmenej čakalo. Stačí sa len rozhliadnuť okolo seba a vedieť prijať alebo sám podať pomocnú ruku.

Pavlu so Slávkou a Vierou okrem spoločnej adresy nespája vôbec nič. Rovnako ako ona žijú v anonymite malej mestskej bytovky a za zamknutými dverami úzkostlivo skrývajú svoje trápenia a zlyhania, uväznené v bludných kruhoch trpkých spomienok. Túžia po obyčajnom ľudskom šťastí, no to sa ich príbytkom vytrvalo vyhýba.
Keď sa už zdá, že pochovali aj nádej, ktorá vraj zomiera posledná, nastane nečakaný zvrat. Pavla sa zvláštnou zhodou okolností stane priamym svedkom rozuzlenia ľudských drám a odhalenia starých krívd a aj jej život nečakane naberie nový smer...
Vzkriesené nádeje je príbeh o priateľstve a pomoci v pravý čas. Neraz od niekoho, od koho by ste to nečakali. Je to príbeh o nádeji, že niekde nás čaká naozaj lepší život, len sa netreba vzdávať.

Už pri prvej knihe Dada Brezovská povedala, že "pri písaní som spolu s hrdinkami plakala, smiala sa, nenávidela, milovala a odpúšťala... Dúfam, že všetky tieto emócie budete pri čítaní cítiť a dostanú sa vám pod kožu, tak ako mne. Táto kniha mi zmenila život, dúfam, že nebudem jediná.“

Začítajte sa do novinky Vzkriesené nádeje

Prvé jarné slnečné lúče vylákali Pavlu na balkón. Sedela zababušená v prikrývke z ovčej vlny v jednom z dvoch pohodlných záhradných kresiel, ktoré jej daroval brat na päťdesiate piate narodeniny. Keď východné slnko, ktoré jej teraz nesmelo zohrievalo tvár, obíde bytovku, presunie sa do kresla na západnej strane dvojizbového bytu a bude pozorovať vystrájanie detí na ihrisku. Od jari do jesene trávila každú voľnú chvíľu na týchto malých ostrovčekoch, ktoré boli jej jediným kontaktom so svetom. Háčkovala, čítala alebo len pozorovala ľudí prechádzajúcich okolo, počúvala útržky rozhovorov a dokresľovala si ich osudy podľa vlastnej fantázie.
Dnes sa dala unášať dejom knihy, čo dostala od netere. Osudy hrdiniek jej však boli cudzie. Štyri ženy o generáciu mladšie od nej žili v akomsi inom svete. Živom, plnom nástrah, smútku, bolesti, ale aj príležitostí, radosti a lásky. Zo životných peripetií vychádzali silnejšie, múdrejšie a šťastnejšie. NIKDY NIE JE NESKORO ZAČAŤ ŽIŤ INAK! Tá veta ju prinútila prestať čítať. Vložila prst medzi stránky a zatvorila knihu, aby si mohla pozrieť údaje o autorke na zadnej strane obalu. No jasné! Tebe sa to píše, keď si sa ledva prehupla cez štyridsiatku! Ty ešte môžeš meniť seba i svet, robiť kariéru, hľadať lásku, dokonca aj rodiť, ak budeš chcieť, ale ako môže svoj osud zvrátiť päťdesiatdeväťročná invalidná dôchodkyňa s titánovými kĺbmi, ktoré ju odnesú maximálne do blízkeho obchodu a späť, aj to iba s podporou francúzskej barly? Ako sa má vyrovnať turistka milujúca prírodu a ľudskú spoločnosť s izoláciou medzi chladnými múrmi? Z čoho sa má tešiť slobodná bezdetná žena? O tom skús napísať! O každodennej osamelosti, o tichej závisti, čo cíti, keď vidí rovesníčky, ako vedú vnúčatá na ihrisko pod jej oknami, o netrpezlivom vyčkávaní na poštárku, ktorá jej každý týždeň prinesie predplatený časopis a potrkoce s ňou o bezvýznamných veciach. Ibaže – koho by to zaujímalo? Nikoho!
Vytiahla prst spomedzi stránok a odložila knihu na parapetnú dosku. Vášeň, o ktorej sa v nej písalo, nepoznala. Mala inú. Huby. Pri svojich potulkách po lesoch ich zbierala, sušila, zavárala a zásobovala nimi rodinu a známych. Za tým jej bolo najviac ľúto. Aj s faktom, že jej nebolo dopriate stať sa matkou, sa už ako-tak vyrovnala. Deti aj tak raz vyletia z hniezda, žijú si vlastné životy a rodičov navštevujú len občas. No spomienky na nohy zabárajúce sa do mäkkého, vlhkého machu, na hnedé klobúčiky hrajúce sa s ňou na skrývačku, na šuchotanie opadaného lístia, na vôňu podhubia, čo ju vítala už pri vstupe do lesného porastu, na šum konárov a štebotanie vtákov ju napĺňali pocitom smútku a krivdy. Nechcela od života až tak veľa, prečo jej nedožičil nič? Prečo ona, kedysi akčná žena, pohŕdajúca hromadnými dopravnými prostriedkami, ktorá kam mohla, tam sa presúvala pešo alebo na bicykli, tu teraz sedí prirastená k dubovému drevu ako hliva? Áno, hliva. Hliva z Hubovej ulice! Tomu sa hovorí irónia osudu! Ale možno za to osud nemôže. Možno si za to môže sama, tak ako jej pred rokmi povedala Karmen. Neposlúchla jej rady a teraz nesie následky.
Jej zvyčajnú dávku sebaľútosti prerušilo hlasné buchnutie. Strategická poloha balkóna zaručovala, že bez Pavlinho vedomia cez vchodové dvere neprekĺzne ani myš. V lete bola ukrytá medzi rozkošatenými muškátmi a migrovanie obyvateľov pozorovala nenápadne, no teraz sa musela zmieriť s tým, že ľudia ju vidia napriek trstine, ktorou mala zatienenú spodnú sklenú časť balkóna. Občas zachytila nelichotivý komentár na svoju adresu, obvinenia zo sliedičstva, zvedavosti či pchania nosa do cudzích záležitostí však ignorovala. To, čo videla či počula, nikdy ďalej nešírila ani inak nezneužila.

Doktor Vessel, asi štyridsaťročný vysoký, tmavovlasý muž, práve odchádzal do svojej ambulancie. Fľochol na Pavlu, neochotne jej zaželal dobré ráno a vykročil k parkovisku. O tom, že je vyhľadávaným zubárom, svedčilo veľké luxusné auto a jeho drobná štíhla žienka, dokonalý model manželky úspešného muža. Bola vždy upravená a nahodená v kvalitnom, značkovom oblečení, Pavle sa však javila chladná a neprístupná. Zriedka vychádzala bez okuliarov s tmavými sklami a úsmev na jej tvári bol takmer prírodným úkazom. Len raz ju videla usmiať sa. Vracala sa s dcérkou zo škôlky a malé svetlovlasé dievčatko jej čosi štebotalo o vystúpení hercov z „ozajstného dávidla“.
Doktor Vessel nebol jediný, kto Pavlu nemal rád. Edita Kubicová zo štvrtého, učiteľka v súkromnej materskej škole, rozvedená matka pätnásťročného syna, tiež nebola nadšená jej vysedávaním na balkóne. Vybehla pár sekúnd po Vesselovi, ale keď ju zbadala, zvoľnila krok. No Pavlu neoklamala. Nebolo to po prvý raz, čo vychádzala z domu takmer súčasne s doktorom. Keď na balkóne nikoho nevidela, koketne sa mu prihovárala, pohadzujúc kučeravou hrivou zafarbenou na červeno, až kým sa neponúkol, že ju zvezie. Pritom škôlka bola od ich domu vzdialená necelých tristo metrov. Jedna vec Pavle nesedela: v pracovných dňoch, okrem stredy, odchádzal Vessel z domu o siedmej, v stredu – tak ako dnes – až o deviatej. A Kubicová tiež! Čo má tá muchotrávka rovnaký pracovný čas ako on? Muchotrávka. Skvelé prirovnanie! Tie ohnivé vlasy sa nedali prehliadnuť, flirtovala bez hanby s každým chlapom od tridsať do päťdesiat, dokonca aj so Sajdákom, otcom troch detí, mierne obéznym pánkom so začínajúcou plešinou ju už videla vo veľmi družnom rozhovore. Aj pred Bohúňom sa pretŕčala, ale ten si ju nevšímal. Má oči len pre svoju ženu, hoci Kubicová je oveľa atraktívnejšia, to musela Pavla uznať, hoci ju nemala v láske. Pani Bohúňová je vysoká, štíhla, vkusne sa oblieka, no tvár jej špatia vyrážky, ktoré si starostlivo, hoci neúspešne,
maskuje krycím krémom. Ak nazvala Kubicovú muchotrávkou, Bohúňová jej pripomínala bedľu. Možno je to kruté prirovnanie, ale Pavla to nemyslela ako urážku. Vedela, ako ženy s takýmto estetickým defektom trpia, aj ona kedysi dlhé mesiace zápasila s rovnakým problémom.
Nápad prideliť obyvateľkám ich vchodu mená podľa húb sa jej zapáčil, a tak v tejto hre pokračovala. Na každom poschodí boli dva byty. Dvojizbový na prvom obývala ona, hliva, ako samu seba nazvala, v náprotivnom trojizbovom žili Bohúňovci. Dvojizbák na druhom mali v prenájme dve vysokoškoláčky – Erika a Simona, mladé kuriatka s mierne korenistým slovníkom, a priestrannejší patril Vesselovcom. (Pani Vesselová je rozhodne pôvabnica voňavá, príjemná aróma jej parfumu sa vznáša na chodbe ešte dlho po tom, ako tadiaľ prejde.) Väčší byt na treťom vlastnil mladý Peter Bartek, kamionista, ktorý je stále na cestách, a menší bol prázdny. Tri izby na štvrtom slúžili päťčlennej rodinke Sajdákovcov – pani Sajdákovej by však lepšie sedelo meno Hríbiková, vzhľadom na nízku postavu s výraznými bokmi a typický účes „na hríbik“. Zvyšné priestory už takmer rok okupovala muchotrávka so synom.

Pavla odprevadila pohľadom všetkých obyvateľov opúšťajúcich svoje domovy a poberajúcich sa za povinnosťami. Ranostajov spoza okna, v apríli sa o siedmej ráno na balkóne ešte sedieť nedá, ostatných zo svojej rozhľadne. Pán Bohúň a „kuriatka“ opustili bytovku pred siedmou, mladý Kubica a tri decká od Sajdákov asi o štvrť na osem. Ich rodičia zrejme odchádzali zavčasu, lebo ich takmer nevídala. O pol ôsmej vyšla pani Vesselová s dcérkou a krátko po ôsmej pani Bohúňová. Posledný odišiel Vessel s muchotrávkou v pätách. Pavla vošla dnu a dala variť vodu na čaj. Potrebovala sa zohriať, lebo i napriek vlnenej prikrývke mala skrehnuté ruky. Len čo si zaliala vrecúško lesnej zmesi, zazvonil zvonček. Nerada komunikovala s návštevami cez bytový telefón, preto sa naklonila z balkóna, aby zistila, kto k nej tak zavčasu ide.
„Dobré ránko! Donášková služba!“ Pri vchode stála Pavlina neter Broňa ovešaná igelitkami s logom supermarketu.
„Som zvedavá, ako si otvoríš, keď máš plné ruky. Prečo si nevezmeš...“
„... radšej jednu veľkú tašku ako desať malých,“ dokončila za ňu Broňa. „Viem, viem, vždy mi to pripomínaš a ja na to aj tak zabudnem. Aspoň budeš mať vrecká do odpadkového koša. Len už rýchlo otvor, lebo sa mi zarezávajú do prstov.“
Pavla sa ponáhľala vpustiť návštevu. Broňa sa vrútila do kuchyne, aby mohla konečne odložiť tašky.
„Dúfam, že je tam všetko, ak si si ešte spomenula na niečo, čo nebolo na zozname, skočím ti to kúpiť. Viem, mala som prísť až zajtra, ale nemôžem a ani dnes sa dlho nezdržím, o pol jedenástej mám stretnutie.“
„Čaj si so mnou hádam môžeš vypiť, či nie? Aspoň prehodíme pár slov.“
„To môžem,“ prisvedčila Broňa vykladajúc nákup na kuchynský stôl. Zrazu prestala a upriamila pohľad na chodník pred bytovkou. „Moje nervy! Tamtá ženská má kabát, ktorý som videla vlani vo Viedni! Strašne sa mi páčil, ale vysoliť zaň osemsto eur sa mi zdalo priveľa, a to už bola cena po zľave.“
„Čo môže byť na kabáte také drahé?“ Pavla zvedavo vyzrela von oknom; kto je tá márnotratná fiflena, ktorej nie je ľúto zaplatiť takú nehoráznu sumu za jeden zvrchník. Po chodníku sa blížila Vesselová.
„Ale veď to je moja suseda z druhého! Chceš povedať, že ten jarník stál toľké peniaze? Veď na ňom nič nie je. Je pekný, to áno, ale osemsto eur?“ neveriacky krútila hlavou.
„To by si ho musela vidieť zblízka, ten materiál, strih, vypracovanie, už na prvý pohľad je jasné, že človek, čo ho má na sebe, nie je hocikto. Keď prídeš v takom outfite do banky, dajú ti pôžičku aj bez ručiteľa. Ale načo sú jej slnečné okuliare? Až tak prudko slnko ešte nesvieti. Žeby skrývala monokel?“
„To určite nie!“ zahriakla ju Pavla. „Nosí ich stále, možno má oči príliš citlivé na slnečné svetlo. Jej muž je zubár, solídny, vzdelaný človek, takí nemávajú agresívne sklony.“
„Práve naopak, tí bývajú najhorší! Keď ženu zmláti murár, čo chodí každý deň ožratý z roboty, tak sa tomu nikto nečuduje. Všetci to vedia, všetci chuderku ľutujú, možno ju aj na noc prichýlia, keď musí pred násilníkom utiecť z domu, ale takejto paničke by nik neuveril, že ju manžel bije. Vieš, koľko takých citlivých očí v drahých kabátoch som už rozvádzala a ako ťažko sa dokazovalo násilie v rodinách vplyvných potentátov? Keď chlap potrebuje ženu udrieť, tak ju udrie a to, či je chirurg, alebo robotník vo fabrike, nehrá žiadnu rolu.“
„Si príliš podozrievavá, Bronka, v každom mužovi vidíš grobiana.“
„Možno preto, že stretávam grobianov na každom kroku.“
„No samozrejme, si rozvodová právnička, tak stretávaš len zlých chlapov. S dobrým sa žena predsa rozvádzať nebude. Keby si robila napríklad v pôrodnici, možno by si poznala aj milujúcich a obetavých. Všetci nie sú rovnakí, len sa treba lepšie obzrieť okolo seba. Nechcem sa ťa dotknúť, ale mala by si si už niekoho nájsť, roky bežia, keď prešvihneš správny čas, zostaneš sama. Ako ja.“
„Prečo si sa teda nevydala, keď je manželstvo taká skvelá inštitúcia?“ spýtala sa Broňa trochu podráždene.
„Dve šance som prepásla a potom sa už nenaskytla príležitosť stretnúť toho správneho.“
„Prečo asi? Lebo tých správnych je ako šafranu! Pravdepodobnosť, že natrafíš na hovädo, je oveľa väčšia, preto nebudem za každú cenu uháňať nejakého chlapa, len aby som sa znovu na vlastnej koži presvedčila, že môj pôvodný predpoklad bol správny. Ďalšie rany na duši naozaj nepotrebujem!“ zakončila Broňa bojovne.
Pavla spozornela: „Takže už nejaké máš?“
„Čo?“ spýtala sa nechápavo Broňa.
„No rany. Povedala si, že už ďalšie nepotrebuješ.“
„Ale nie, tak som to nemyslela. Nesprávne som sa vyjadrila.“
„Právnička, čo sa nesprávne vyjadruje?“ Pavla na ňu pochybovačne pozrela. „Nemusíš mi o tom hovoriť, ak nechceš, iba si daj pozor, aby si nezatrpkla. Ber to z tej pozitívnej stránky – zlú skúsenosť máš za sebou, ďalšia môže byť len lepšia. Si zrelšia, skúsenejšia, už sa tak ľahko nepopáliš. Skús zájsť aj na iné miesta, nielen do súdnej siene, možno nájdeš niekoho, kto bude stáť za to.“
„Nemám čas hľadať ihlu v kope sena, lebo musím vyťahovať z kaše nešťastnice, čo sa na chlapov pozerali cez ružové okuliare ako ty. S jednou takou sa mám o hodinu stretnúť.“ Dopila čaj a zdvihla sa na odchod.
„Nechcela som ťa nahnevať, Bronka,“ chlácholila ju Pavla, „len sa bojím, aby si nedopadla ako ja. Viem najlepšie, aké je to žiť sama, bez partnera a bez detí. Nepriala by som to nikomu, a už vôbec nie tebe, lebo ťa mám rada. Ani mňa to v mladosti až tak netrápilo, ale s pribúdajúcimi rokmi si uvedomujem, že som sa mala viac snažiť. Neuzatvárať sa do seba, nečakať, či si láska nájde mňa, ale urobiť niečo pre to, aby som našla ja ju. Je lepšie párkrát sa pomýliť, ako to vôbec neskúsiť.“
„Veď ja sa nehnevám,“ povedala Broňa trochu krotkejšie, „len nerada túto tému rozoberám.“
„Sľubujem, že sa ťa viac na to pýtať nebudem, ale ty mi sľúb, že budeš premýšľať o tom, čo som ti povedala.“
„Dobre, budem,“ prisvedčila neochotne.