Je to jazda, akú ste už dlho nezažili. Desivá, divoká...najhoršia nočná mora, z ktorej vám budú drkotať zuby a naskočia vám na koži zimomriavky.
Jozef Karika a jeho nový mysteriózny triler Smršť. „Aj tento triler ako predchádzajúce je inšpirovaný niečím reálnym. V tomto prípade je to fenomén vetra zvaného halný, pri ktorom sú v pohotovosti hasiči, polícia, záchranári. Keď fúka tento vietor, zvyšuje sa totiž aj agresivita ľudí, stúpa počet nehôd vrážd, samovrážd,“ priblížil Jozef Karika svoju novú knihu v podcaste Knižný kompas.
Celý príbeh sa pritom začína nevinne. Hlavný hrdina nájde na odpočívadle odhodenú kamerku z auta. Vezme ju a doma si pozrie záznam. To, čo vidí, ho však dostane do pozoru. Je zmätený a nemo sleduje divokú jazdu osadenstva auta, ktorá sa skončí tragicky...
Nedá mu to a začne trošku pátrať. Má kamoška policajta, aj priateľku, ktorá robí pre zdravotníkov a postupne odhaľujú pozadie halného... Ako tvrdí J.Karika, fenomén halného vetra je v Poľsku dobre známy a zdokumentovaný. Ako však tento vietor súvisí s prekliatym cestným úsekom pri Západných Tatrách a prízrakom stareny v čiernom, ktorý sa tam zjavuje?
Aj trojica našich hrdinov sa dostáva do pomysleného pekla. Nočná jazda autom, naokolo tma a ľudoprázdna pustina. Za nimi prízrak stareny v pohrebných šatách, ktorý je bližšie zakaždým, keď čo i len na chvíľu zastanete...
Smršť z vydavateľstva Ikar je nadupaný, desivý triler, ktorý naberie grády hneď od úvodných strán. Dohráva sa na Orave, Liptove a na slovensko-poľskom pohraničí. Ako tvrdí pre spomínaný knižný podcast Jozef Karika, „Liptov a Orava sú veľmi špecifické regióny, úplne ako stvorené pre horor, či mysteriózny triler. Môj príbeh sa odohráva takto na jeseň, kedy je divoká krajina ponorená do hmly, je vlhko, popŕcha, prevaľujú sa tam chuchvalce...to všetko mi sadlo k príbehu Smršť.“
A túto atmosféru vystihol Karika majstrovsky. Jeho hrdinovia naozaj zažívajú najhoršiu nočnú moru a vy to preciťujete spolu s nimi. V pustom regióne poľsko-slovenského pohraničia vás prenasleduje veterný démon, pred ktorým niet úniku. Zrazu sa vynorí starena v čiernych šatách a hoci dupete na plyn, nedokážete jej uniknúť...desivé a strašidelné.
Jozef Karika zvykne doslova prežívať svoje príbehy. Ponorí sa do nich a aj ona sa vie vystrašiť, spôsobiť si zimomriavky. To sa stalo aj pri novinke Smršť. „Najradšej by som sa k tomu už ani nevracal. Po skúsenosti s Trhlinou či Priepasťou som už trošku poučený, že od takýchto temných vecí radšej treba dať ruky preč. Prípadne napísať knihu, posunúť to čitateľom a nech si to idú vyskúšať prípadní záujemcovia, či to naozaj funguje a je to také desivé,“ usmieva sa autor.
Vypočujte si úryvok. Z knihy číta Vlado Kobielsky: <center><iframe width="100%" height="166" scrolling="no" frameborder="no" allow="autoplay" src="https://w.soundcloud.com/player/?url=https%3A//api.soundcloud.com/tracks/904905988&color=%23ff5500&auto_play=true&hide_related=true&show_comments=false&show_user=true&show_reposts=false&show_teaser=false"></iframe><div><a href="https://soundcloud.com/buxsk" title="Knihy, ktorými žijete" target="_blank">Knihy, ktorými žijete</a> · <a href="https://soundcloud.com/buxsk/citanie-z-knihy-smrst-jozef-karika" title="Čítanie z knihy SMRŠŤ (Jozef Karika)" target="_blank">Čítanie z knihy SMRŠŤ (Jozef Karika)</a></div></center>
Prečítajte si úryvok z novinky Smršť:
Chvíľu na mňa zízal, poškriabal sa na brade. Potom kývol hlavou, pristúpil bližšie. „Ninka mi spomenula, čo si jej povedal do telefónu. Že podľa záznamu sa tí dvaja vozili popri Liptovskej Mare. Medzi Bobrovníkom, Potokom a Bešeňovou.“ „Áno, tadiaľ išli,“ prisvedčil som. „Vyrazili od kostolíka, došli do Bešeňovej a tam... im začalo prášiť.“ „Ten úsek...“ zamával dlaňou. „Niečo je tam čudné. Niečo sa tam deje.“ „Čo tým myslíš?“ „Od vzniku štátu, za dvadsaťpäť rokov, tam došlo k tridsiatim štyrom smrteľným nehodám, pri ktorých sa zabilo päťdesiatšesť ľudí.“ Zažmurkal som. „Až toľko?“ „Najnebezpečnejší úsek celého okresu. Nikde inde nie je toľko smrteľných nehôd. Ani zďaleka. Pritom nie je náročný ani neprehľadný. Zopár zákrut, zvažujúci sa terén... Ale inak rovná, dosť široká cesta, obstojná viditeľnosť.“ Stíchol som, spracovával informácie. Jedna z uvoľnených okeníc na Hubertuse sa kývala vo vetre, doliehal k nám tichý vrzgot. „Tak čím sa to vysvetľuje?“ „Ničím, nikto to špeciálne nerieši. Spravili tam bezpečnostné značenie, osadili nové zvodidlá, znížili povolenú rýchlosť.“ „A?“ „Nič, minimálny efekt. Štatisticky žiadny pokles nehodovosti.“ „Odkiaľ to vieš?“ „Zistil som si z našich záznamov. Už dávnejšie.“ „To áno, ale prečo? Iba tak zo zvedavosti?“ „Bol som tam pri troch vážnych nehodách.“ „Aha.“ „Poviem ti, nedávali zmysel. Podobne ako tí rybári, na ktorých si sa pýtal. Preto ma to zaujalo.“ „Iné nehody dávajú zmysel? Vždy je to chaos, vybočenie z poriadku, porušenie pravidiel, nie?“ „Áno. Lenže ak niekde dochádza k búračkám tak často ako tu, zvyčajne ide o neprehľadný úsek. Zlý terén, hlúpe značenie, také niečo. Tu je všetko v pohode, väčšinou aj počasie. Žiadne búrky, námraza, husté sneženie. A bác, jeden smrťák za druhým. Keď som si čítal tie hlásenia, bolo tam samé z nezistených príčin.“ „Napríklad?“ „Vodič prešiel z nezistených príčin do protismeru, kde sa zrazil s okoloidúcim vozidlom. Vodič zišiel z nezistených príčin vo vysokej rýchlosti z vozovky. Dokonca jeden cyklista, poriadne rozbehnutý z toho kopca, tak prudko zabrzdil, že preletel cez držadlá a rozmlátil si hlavu o cestu. Na kašu.“ „Z nezistených príčin,“ zašomral som.
Milan Buno, knižný publicista
