Obľúbená slovenská autorka Lucia Sasková získala desaťtisíce fanúšičiek sériou Zaltokopka. Po jednotke, ktorá sa stala doslova hitom, prišlo o dva roky pokračovanie, v ktorom sa hlavná hrdinka ocitá akoby v inom svete. "Čitateľky budú celý príbeh čítať v prvej osobe, rozpráva ho teda Zlatokopka a tak spolu s ňou budú pozerať do tváre známym postavám a môžu spolu s ňou hádať, o koho ide," prezradila Lucia na margo svojej Zlatokopky 2, ktorá vychádza v novom vydaní s ešte krajšou obálkou. 

Zlatokopka sa teda preberie v nemocnici z kómy a nevie, kde je ani kto je. Všetci sú k nej láskaví a milí, zdá sa jej však, že ju strážia. A vtedy prichádza ústredná zápletka celého príbehu. Prichádzajú staré známe postavy, ale aj zopár nových a Zlatokopka sa začína dozvedať viac o tom, aký život žila...

Objaví sa aj výborne vyzerajúci mladý muž, ktorého si vôbec nepamätá, no on sa k nej správa ako k svojej žene a chystá sa ju odviezť domov. Ibaže Zlatokopka si na žiadny svoj domov nespomína a navyše má dojem, že práve tento muž bráni inému sa s ňou stretnúť...

„Preto začína Zlatokopka pátrať, kto vlastne je a čo sa stalo. Kto je priateľ a kto nepriateľ? Komu sa dá veriť a na koho si dať pozor? Čitateľky tak veľmi držali palce v jednotke jej ´obyčajnému´ priateľovi a ich vzťahu, vyhrá ale opäť sila peňazí a lukratívnych kontraktov?“ pýta sa Lucia Sasková a snaží sa nás nalákať. 

Aj v Zlatokopke 2 príde na pretriasanie falošného pozlátka v našich životoch, pretvárky a intríg, ktoré neraz úplne pohltia skutočnú úprimnosť a dobro. 

Začítajte sa do úryvku:

„Zlatko moje, no konečne!“ Mama. Ustráchaná, strhaná, šedivejšia a staršia. Za ňou vošiel otec s pracovným kufríkom v ruke. A zrejme lekár. Mladý, oblečený ešte v civile, hm, veľmi pekný chlap.
„Ahoj, mami.“ Objala ma tak vrúcne, ako to vedia len matky. Otec ma s úsmevom chytil za ruku.
„Ako ti je?“ spýtali sa takmer súčasne.
„Už lepšie. Je mi fajn.“ Doktor si sadol na stoličku pri posteli. Uprel na mňa jasnozelené oči a z jeho pohľadu som mala pocit, že je medzi nami dôvernejší vzťah, než býva medzi lekárom a pacientom. Stratila som reč a chvíľu mi trvalo, kým som opäť dokázala vnímať okolie.
„Už bude len dobre, neboj sa,“ presviedčala ma mama. „Musíš veľa oddychovať.“
„Mami, prosím ťa, oddychovala som už príliš dlho, je čas vstávať,“ vyhlásila som energicky, aby som ju presvedčila, že som naozaj v poriadku.
„No, nič netreba preháňať.“ Pohladkala ma po ruke.
„Želám dobré ráno Šípkovej Ruženke.“ Do nemocničnej izby vošiel ďalší doktor v klasickom bielom plášti. „Tak ste sa nám zobudili, skvelé. Už vás ten spánok musel nudiť, však?“ zažartoval a prešiel k prístroju, na ktorom vytlačil nejaký graf. Chvíľu naň hľadel a potom dodal: „Toto už nebudete potrebovať.“ Usmial sa na sestričku a tá prikývla. „Zjavne ste nabrali toľko sily, že jej máte aj na rozdávanie. To je výborné. Dáme vás preč z tejto škaredej izby.“
„Pôjdem domov?“ spýtala som sa asi príliš odvážne.
„Samozrejme, že áno, ale nie hneď. Trošku si u nás pocvičíte, popozeráte, čo tu všetko máme, a potom si vás odvezú. Nenecháme si vás tu navždy, nemusíte mať strach.“ Jeho pozitívne myslenie bolo priam nákazlivé. Kiežby boli takí všetci lekári. Neraz som sa stretla s úplne opačným prístupom.
„Skvelé.“ Moja reakcia bola mierne nevraživá, nemala som chuť ostať tam ani o deň dlhšie, aj keď som vedela, že v mojom prípade to bude zrejme nutné.
„Chce to čas, nebojte sa. Keď sa budete cítiť lepšie, pôjdete domov. Ešte to chvíľu s nami vydržte.“ Začal mi prehmatávať ruky aj nohy, podobne ako lekár v noci. Zasvietil mi do očí, povedal, aby som skúsila pohnúť rukami, nohami a hlavou, a ja som s hrdosťou zakývala prstami na nohách a na rukách – nechýbalo veľa, aby som mu prostredníkmi ukázala neslušné gesto.
„Výborne.“ Usmial sa zasa. „Aké je ročné obdobie?“
„Jeseň.“
„Rok?“
„Dvetisícštrnásť.“
„Koľko máte rokov?“
„Dvadsaťsedem.“ Tie isté ľahké otázky.
„Ako sa volá tento mladý muž?“ Ukázal na pekného kolegu sediaceho vedľa postele.
„Odkiaľ to mám vedieť? Som hore len zopár hodín, nepoznám tu všetkých lekárov,“ odvetila som, vraštiac čelo nad bizarnosťou otázky. Očividne som však odpovedala zle. Viac než zle. Sediaci doktor, ktorého meno som v živote nepočula, na mňa a na lekára v plášti zmätene pozrel. Mama vystrašene zhíkla a zakryla si rukou ústa. Otec len mlčky sklopil zrak.
„Čo to má znamenať?“ spýtal sa nechápavo zelenooký doktor. Alebo praktikant?
„Kolega ma na to upozornil, chcel som, aby ste o tom vedeli. Poškodenie mozgu, zapríčinené ťažkým poranením hlavy, vyvolalo amnéziu. V tomto prípade retrográdnu. Nepamätá si skutočnosti ani udalosti z posledných rokov. Presný rozsah sme ešte nezisťovali, ale dostaneme sa k tomu.“
„Nepamätá si nič? Ako to, že rodičov pozná?“
„Rodičia tu boli vždy. Časové rozmedzie, v ktorom spomienky zmizli, býva rôzne.“
„Je to trvalé? Už nikdy si nespomenie?“
„To uvidíme. Je pri vedomí ešte príliš krátko. Takže je veľmi ťažké a v podstate nemožné robiť akékoľvek závery. Po vyšetreniach budeme múdrejší.“
„Božemôj,“ vzdychla opäť mama. Ale usmiala sa na mňa. Myslím, že bola spokojná, že na nich dvoch som nezabudla.
„Žije, neutrpela žiadnu väčšiu ujmu. To je teraz prvoradé. Všetky vitálne funkcie sú v poriadku, verte mi, strata pamäti je popri tom všetkom zanedbateľná vec. A nikde nie je napísané, že si nezačne spomínať. Najprv sa jej začnú vynárať prežité situácie, akoby záblesky, a neskôr sa jej pamäť môže obnoviť úplne. Chce to len čas a trpezlivosť. Ako takmer pri všetkých diagnózach.“ 

Milan Buno, knižný publicista