Dlhé roky pracovala ako sociálna pracovníčka v priamom kontakte s ľuďmi so zdravotným postihnutím. Napriek tomu, táto práca spočiatku nebola celkom jej vedomým rozhodnutím. Pýtate sa prečo? O živote v domove sociálnych služieb (DSS) a ďalších rozhodnutiach nám porozprávala Denisa Nincová, riaditeľka DSS Slatinka. 

Ste riaditeľkou DSS Slatinka, priblížte nám, prosím, kto sú vaši klienti a aké sociálne služby im poskytujete?

Klientmi domova sociálnych služieb sú najmä ľudia s mentálnym znevýhodnením, ale aj ľudia, ktorí sa dostali do systému inštitucionálnych sociálnych služieb v dôsledku nie celkom správnej diagnostiky. Sú to ľudia, ktorí vyrastali v prostredí bez podnetov, kde sa nemohli rozvíjať ako ich rovesníci. V dôsledku ich umiestnenia v detských domovoch a neskôr v domovoch sociálnych služieb nebolo možné, aby sa ich sociálne zručnosti rozvíjali. V našom zariadení sa od roku 2004 realizuje proces transformácie. Jeho cieľom je, aby všetci klienti dostávali adresné služby, takže ich poskytujeme v širšom spektre, ako to bolo v minulosti zvykom. V súčasnosti sme poskytovateľmi celoročných pobytových a týždenných pobytových služieb. Poskytujeme denné ambulantné služby a od minulého roka aj terénne sociálne služby: chodíme za klientmi do ich prirodzeného prostredia – do ich domácností.

Vaše zariadenie bolo súčasťou projektu Transformácia zariadení sociálnych služieb s cieľom pracovnej a sociálnej integrácie ich obyvateľov. Mohli by ste našim čitateľkám priblížiť, čo to znamená?

Transformácia alebo deinštitucionalizácia sociálnych služieb je zásadnou zmenou najmä v prístupoch k ľuďom so zdravotným znevýhodnením. Je to zmena, ktorá so sebou prináša nové služby, ktoré sú malokapacitné a čo najviac podobné bežným domácnostiam. Nejde však len o budovy a presťahovanie sa z jedného miesta na druhé. Ide o zmenu, ktorá v komunite vytvára priestor pre začlenenie ľudí so zdravotným znevýhodnením do bežného prostredia, vrátane zaistenia ich participácie na spoločenskom živote v najširšom slova zmysle. Ide o začlenenie do všetkých systémov školského, zdravotného, pracovného života, využívania voľne dostupných služieb či voľnočasových aktivít. Je to o zaistení participácie na živote v bežnom svete spolu so všetkými ostatnými ľuďmi a nie za múrmi kaštieľov a zámočkov, kde títo ľudia žijú oddelení od všetkého normálneho, čo spoločnosť ponúka.

Najväčšie prekážky si nosíme v sebe. Je to strata viery. Keď človek stratí vieru, nie ako niečo hypotetické, ale vieru ako celkom praktickú hodnotu, o ktorej sa musíme utvrdzovať v každodennej konfrontácii s udalosťami všedných dní. Ak človek stratí vieru v hodnoty, spravodlivosť, dobro, lásku, tak u neho dochádza k vnútornej rezignácii. 

Prečo je podľa Vás dôležité, aby sa postupne prechádzalo z veľkokapacitných zariadení do iných foriem bývania, starostlivosti?

Inštitúcie devalvujú ľudský potenciál. Človek, ktorý sa do nich dostane sa s vysokou pravdepodobnosťou stáva doživotným pasívnym prijímateľom sociálnych služieb, ktoré by možno za iných okolností nepotreboval, resp. nepotreboval ich v takom rozsahu opatrovania, ako sa to vo veľkokapacitných domovoch často deje. Poskytovanie celoročných pobytových služieb je drahé a neefektívne. Žiaľ chýbajú štatistiky, z ktorých by sme vedeli vyčítať, koľkých klientov tento typ sociálnych služieb pripravil na osamostatnenie sa. Teoretické vymedzenie sociálnej služby hovorí o tom, že ide o činnosť, ktorá má viesť klienta k tomu, aby svoje problémy dokázal v čo najvyššej možnej miere riešiť sám. To, čo my v zariadeniach sociálnych služieb robíme, nie sú celkom sociálne služby, je to viac opatrovanie a ochraňovanie ľudí s postihnutím. Ale aj ochraňovanie spoločnosti pred nimi. Toto sa musí zmeniť na úrovni plynutia finančných zdrojov, ktoré by mali podporovať najmä prevenciu a zotrvanie ľudí so zdravotným postihnutím v ich prirodzených komunitách.

Ale poďme pekne od začiatku, ako ste sa k tejto práci dostali?

Celý môj profesný život je spojený s prácou s ľuďmi so zdravotným hendikepom. Dlhé roky som pracovala ako sociálna pracovníčka v priamom kontakte s klientmi. Mala som to šťastie, že som v tejto pozícii mohla v domove na Slatinke sprevádzať ľudí s mentálnym znevýhodnením, ktorí v rámci procesu deinštitucionalizácie odchádzali z veľkokapacitnej inštitúcie do podporných komunitných služieb. Keď sa bývalá riaditeľka tohto domova rozhodla odísť do dôchodku, tak som si uvedomila zodpovednosť za celú tú revolúciu, ktorú sme na Slatinke spôsobili a nutnosť pokračovať v začatom procese transformácie. Tak som sa rozhodla, že nejakú chvíľu v živote budem túto štafetu niesť a budem sa snažiť o to, aby proces prechodu klientov inštitúcie do podporných služieb nebol len presťahovaním sa, ale najmä zmenou ich sociálneho statusu a šancou na čo najväčšie osamostatnenie sa.

Ako by sa podľa vás malo poskytovanie pobytových služieb u nás vyvíjať v budúcnosti?

Verím, že dopyt po pobytových službách sa bude znižovať. Ak sa podarí dobre nastaviť novovznikajúce sociálne služby včasnej intervencie, ktoré ľuďom so zdravotným postihnutím a ich rodinám pomôžu vyrovnať sa s týmto bremenom, pomôžu im naučiť sa zvládať problémy s tým súvisiace v ich vlastnom prostredí s využitím formálnych a neformálnych zdrojov v ich okolí. Ak sa pre tieto rodiny stanú dostupnými odľahčovacie služby, ktoré ich z času na čas odbremenia, aby si mohli chvíľu oddýchnuť. Potom verím, že veľa detí a dospelých ľudí so zdravotným znevýhodnením zostane žiť doma s pomocou podporných služieb, ktoré prídu za nimi do ich prostredia. Ak chce Slovensko naplniť článok 19 Dohovoru o právach ľudí so zdravotným postihnutím, ktorý uznáva právo na nezávislý život a začlenenie do spoločnosti, je odklon od inštitucionálnych pobytových služieb nevyhnutný.

Celý môj profesný život je spojený s prácou s ľuďmi so zdravotným hendikepom. Dlhé roky som pracovala ako sociálna pracovníčka v priamom kontakte s klientmi. Mala som to šťastie, že som v tejto pozícii mohla v domove na Slatinke sprevádzať ľudí s mentálnym znevýhodnením, ktorí v rámci procesu deinštitucionalizácie odchádzali z veľkokapacitnej inštitúcie do podporných komunitných služieb.

Počas vašej pracovnej kariéry ste sa určite stretli s množstvom silných príbehov, dá sa oddeliť práca od emócií?

Čím by bolo prežívanie bez emócií? Možno to nebude znieť veľmi profesionálne, ale ja to neoddeľujem. Nedokážem to. Emócie sú mojou súčasťou, môjho života, mojej práce a myslím, že práve oni sú tým najsilnejším impulzom, ktorý núti človeka konať, meniť realitu okolo seba. Práca bez emócií by bola len kĺzaním po povrchu.

Ak by chcel niekto pomôcť, aké sú možnosti? Prijímate finančnú pomoc, prípadne, bola by možná i iná forma materiálnej pomoci?

Akákoľvek forma pomoci je vítaná. Či už je to finančný dar alebo materiálna pomoc. My pomáhame ľuďom so zdravotným znevýhodnením osamostatňovať sa. Často ide o ľudí, ktorých jediným príjmom je invalidný dôchodok z mladosti alebo sociálne dávky. Sú to ľudia, ktorí často nemajú podporu blízkych ľudí. Sú odkázaní na seba. Ich osamostatňovanie by nebolo možné bez pomoci dobrých, často celkom cudzích ľudí, ktorí sú schopní darovať veci, ktoré už sami nepotrebujú. Či už je to nábytok do nových domácností našich klientov, elektrospotrebiče či iné drobnosti, ktoré našim klientom pomáhajú vybaviť si vlastnú domácnosť mimo inštitúcie.

Akým najväčším prekážkam ste museli čeliť?

Najväčšie prekážky si nosíme v sebe. Je to strata viery. Keď človek stratí vieru, nie ako niečo hypotetické, ale vieru ako celkom praktickú hodnotu, o ktorej sa musíme utvrdzovať v každodennej konfrontácii s udalosťami všedných dní. Ak človek stratí vieru v hodnoty, spravodlivosť, dobro, lásku, tak u neho dochádza k vnútornej rezignácii. Takýto ľudia majú pocit, že nič nemá zmysel, že status quo, v ktorom žijeme, sa nedá zmeniť. Ľudí, ktorí takto uvažujú, je v mojom okolí na rôznych pozíciách veľa. Akákoľvek konfrontácia s nimi je veľkou prekážkou.

O tebe

Ako ste sa dostali k tejto práci?

To že pracujem s ľuďmi so zdravotným postihnutím spočiatku nebolo celkom vedomým rozhodnutím. Aj keď podvedome ma iste ovplyvnilo to, že súčasťou našej rodiny bola starká, ktorá mala ťažké zdravotné postihnutie. Od kedy si ja pamätám, žila na invalidnom vozíčku. Moja rodina je však úžasná a ja som od detstva vyrastala v prostredí svojich rodičov, starých rodičov, tiet a ujov, ktorí si pomáhali. Starká bola súčasťou rodiny. Tento model spolužitia človeka so zdravotným postihnutím s ostatnými členmi rodiny v domácom prostredí sa mi od detstva zdal prirodzený. Neskôr, keď som začala pracovať v inštitúcii, často som túto svoju skúsenosť konfrontovala s tým, čo som tam videla a prežívala.

Vaša práca je veľmi náročná, ako zvyknete relaxovať? Ostáva vám čas na nejaké hobby?

Už áno, ale musím si dávať pozor, aby ma v niektorých momentoch práca nezahltila. Som typ človeka, ktorý sa dokáže pre nové myšlienky veľmi rýchlo zapáliť. Keď robíme nejaký dobrý projekt, tak mu dokážem venovať veľa energie. No veľký zápal sa v momente, keď sa zmenia vonkajšie okolnosti, ktoré začnú byť nepriaznivé a prestáva sa dariť, veľmi rýchlo môže zmeniť na frustráciu a potom to môže byť až existenčne demotivujúce, pretože práca často prerastá aj do súkromia. V súčasnosti som už poučená a dávam si na seba väčší pozor. Čas na relax a hobby je pre mňa dôležitý. Väčšinou ho trávim vonku, v prírode. Rada leziem po kopcoch. Vysoká nadmorská výška ma nadľahčuje fyzicky aj duševne. Stres ventilujem pohybom. Po práci si chodím zabehať po poľných cestách okolo mesta. Robím to už len pre vlastnú radosť. Súťaživosť som niekde počas života stratila.

Vysnívaná destinácia, kam by ste sa chceli ísť pozrieť?

Kdekoľvek. Cestujem veľmi rada a keby to bolo možné, tak by som najradšej preskúmala všetky kúty sveta. Vyrástla som v multikulturálnom prostredí aj v svojej rodine, ktorá je národnostne zmiešaná. V prostredí malého mestečka Fiľakova, ktoré je etnicky a národnostne veľmi rôznorodé. Vyrastať v takomto prostredí je veľkým darom, pretože sa v ňom človek celkom prirodzene učí tolerancii k odlišnostiam a buduje si imunitu voči iracionálnym nacionalistickým postojom. Spoznávať odlišné kultúry je v dnešnej dobe veľmi dôležité.

Máte nejaký idol vo vašom živote?

Idol v podobe niekoho postaveného na piedestál nemám. No mám v živote veľa úžasných ľudí, od ktorých sa môžem inšpirovať, s ktorými môžem zdieľať seba a svoju realitu. Sú to navonok celkom obyčajní ľudia, ktorí majú v sebe veľkú dávku ľudskosti, nepozerajú sa na svet len cez svoje vlastné potreby, ale vidia oveľa ďalej. Takýchto živých „idolov“ je, našťastie, v mojom živote niekoľko.

TIP TOP