Tamara Cho v Televízii Markíza pracuje od jej úplných začiatkov – dlhých 22 rokov. Je šéfredaktorkou relácie Teleráno a ako sama tvrdí, trpí profesionálnou deformáciou. Aj počas dovolenky sa často pristihne, že premýšľa, ktorá téma by bola zaujímavá pre divákov obľúbenej rannej relácie. Vie si predstaviť iné zamestnanie? Čo všetko obnáša príprava Telerána a aké boli začiatky tejto mimoriadne obľúbenej relácie? 

Pôsobíte v Televízii Markíza od jej vzniku. Viete porovnať súčasnosť a minulosť? Boli začiatky ľahšie tým, že bola v oblasti televízií menšia konkurencia?

Fakt, že som v roku 1996 mohla byť pri štarte Televízie Markíza, považujem za veľké šťastie, ktoré zásadne ovplyvnilo môj profesionálny aj osobný život. Nikdy nezabudnem na prvé mesiace ešte pred začiatkom vysielania, keď nám doslova pred očami rástli štúdiá a priestory, v ktorých sme sa pripravovali na Deň D. Pred príchodom do Markízy som pracovala v Slovenskej televízii a mala skúsenosti najmä so živým vysielaním. Možno práve preto som dostala ponuku z komerčnej televízie dramaturgicky pripraviť úplne nový formát vysielaný naživo – Teleráno.
Začiatky neboli jednoduché predovšetkým preto, že na slovenskom televíznom trhu nemalo „raňajkové vysielanie“ nijakú tradíciu. Vedeli sme, že v USA, kde takéto televízne relácie vznikli už v päťdesiatych rokoch 20.storočia a v západnej Európe po rokoch sedemdesiatych, sa pre ľudí stalo samozrejmosťou zapínať si televízor pred odchodom do práce alebo školy. Na Slovensku sme boli priekopníci, museli sme divákov niekoľko rokov trpezlivo viesť k tomu, aby sa sledovanie Telerána stalo súčasťou ich životného štýlu. Najskôr sme potrebovali vedieť, v akom čase, ktoré skupiny divákov vstávajú, o aké témy sa zaujímajú, či vôbec dokážu sledovať televízne vysielanie a popri tom chystať raňajky, umývať si zuby, žehliť košele alebo kontrolovať deťom úlohy. Bolo treba zosúladiť obsah s predstavou programových šéfov, režisérov, kameramanov a v neposlednom rade moderátorov. V čase našich začiatkov nebola taká ostrá konkurencia ako dnes. Boli tu ale iné prekážky. Tím Telerána v novovznikajúcej televízii tvorili hlavne nováčikovia, moderátori a redaktori, ktorí v rekordne krátkom čase museli zvládnuť základnú abecedu televíznej profesie. Keď sme po niekoľkomesačnej príprave a vysielaní „do steny“ 2.9.1996 odštartovali prvé ranné vysielanie, triasli sa nám ruky a hlasy od nervozity, ale zažili sme asi rovnako povznášajúci pocit ako posádka kozmickej lode štartujúcej na Mesiac. Úspech sa dostavil až po určitom čase. Možno po roku, dvoch, som si vydýchla s vedomím, že sa formát vďaka pestrosti tém a príťažlivosti formy ujal, že má svoju stabilnú a vernú divácku základňu. Pre divákov Telerána je už samozrejmosťou, že ich naša relácia sprevádza pri ranných činnostiach. Najmä vďaka nim sa Teleráno stalo tradičnou značkou Markízy a je ňou už takmer 22 rokov.

Relax vo Florencii.

V tejto obľúbenej relácie pracujete ako šéfredaktorka. Bežný divák vníma prevažne prácu redaktorov a moderátorov a pritom práca „ľudí za kamerou“ je veľmi náročná. Čo je vašou náplňou práce, čo všetko musíte pri príprave Telerána zabezpečiť a na druhej strane – neuvažovali ste ani na chvíľu, že by ste sa postavili pred kameru v pozícii moderátorky?

Cítim obdiv k práci moderátorov, najmä tých, ktorí sú hostiteľmi relácie v priamom prenose. V Teleráne musia mať prehľad o veľkom množstve tém a čo je nezanedbateľné, musia byť veľmi dobre koncentrovaní na výkon pred kamerami. Moderátori vstávajú okolo štvrtej nadránom, čo je neraz bolestné, ale logicky od nich očakávame, že budú dobre naladení, prívetiví k hosťom, upravení, výreční a vtipní. Od začiatku pôsobenia v televízii mi bolo jasné, že pozícia moderátorky nie je mojou „šálkou kávy“. Pre mňa je mimoriadne lákavá práca s informáciami, sledovanie diania vo všetkej jeho rozmanitosti, výber tém, ktoré by mohli byť zaujímavé, obohacujúce a praktické pre našich divákov. Mojimi blízkymi spolupracovníkmi v tíme Telerána sú dramaturgovia, ktorí vytvárajú obsah relácie. Na našich stretnutiach sa rozprávame o aktuálnych a užitočných témach, zvažujeme ich výber do relácie, zameriavame sa aj na to, ako obsah spracovať hravým a príťažlivým spôsobom. Ľahkosť a prístupnosť podania je pre „raňajkové“ formáty veľmi dôležitá. Divák Telerána má dostať primerané množstvo užitočných informácií a v neposlednom rade dávku dobrej energie a optimizmu do začiatku nového pracovného dňa. Mojou úlohou manažérky a vedúcej tímu je aj sledovať trendy, starať sa o to, aby relácia v konkurenčnom prostredí napredovala. V neposlednom rade mi leží na srdci výchova nových talentov a efektívna koordinácia všetkých profesií, ktoré sa na takom zložitom procese, akým je televízne vysielanie, podieľajú. Okrem spomínaných dramaturgov a moderátorov je dôležité pravidelne komunikovať a vymieňať si názory s produkčnými, režisérmi, kameramanmi, ale aj kolegami z reklamy, techniky, grafiky, analýz sledovanosti, programového oddelenia či PR.

Na sviatok sv.Valentína ste dali v Teleráne možnosť, aby ľudia súťažili o svadbu v priamom prenose. Je o takýto typ súťaží záujem zo strany diváka? Ja som mala vždy pocit, že Slováci sú hanblivý národ, neradi vystupujú pred kamerou. Vidíte rozdiel oproti minulosti?

Myslím si, že príťažlivosť Telerána spočíva aj v jeho nenapodobiteľnej atmosfére. V štúdiu sa snažíme vytvoriť priateľské prostredie, veľmi nám záleží na tom, aby sa hostia, ktorí sa s nami prišli podeliť o informácie alebo zážitky, cítili dobre. Len vtedy vieme sprostredkovať príjemnú atmosféru aj divákom pri obrazovkách. Valentínsky sobáš, ktorý sme v našom štúdiu zorganizovali vybranému páru, však bol aj pre nás mimoriadne emotívny. Keď sme približne dva týždne pred sviatkom zamilovaných zverejnili výzvu, aby sa prihlásili dvojice, ktoré sa v blízkej dobe plánujú vziať, netušili sme, že zareaguje viac ako dvadsať párov. To je jasný signál, že Slováci sa menia a zbavujú tradičnej ostýchavosti. Rozhodli sme sa zosobášiť v priamom prenose Zuzanu a Marcela z okolia Nového Mesta nad Váhom. Nebola to náhoda, zaujal nás príbeh, ktorý opísala Zuzana. Presvedčilo nás najmä to, že Marcel sa už dlhšiu dobu láskyplne stará o Zuzkinu dcérku Ninku, ktorej biologický otec sa aj kvôli týraniu partnerky ocitol vo väzení. Chceli sme podporiť Zuzkinu a Marcelovu predstavu o harmonickom živote rodiny, do ktorej v ich prípade neodmysliteľne patrí aj dieťa z predchádzajúceho vzťahu. Trvalo nám približne dva týždne, kým sme vybavili úradné formality potrebné pre sobáš mimo miesta bydliska, matrikárku a oddávajúceho starostu, šaty pre nevestu a ženícha, vizážistku, kaderníčku, kvetinovú výzdobu a svedkov. Mladomanželov okrem rodiny prišli podporiť naši kolegovia Adela a Viktor Vinczeovci, ktorí sa presne pred rokom, 14.2.2017 práve v štúdiu Telerána zasnúbili. Presne o rok na to, 14.2.2018 pri sobášnom akte svedčili Zuzane a Marcelovi. Kruh sa tak symbolicky uzatvoril. Spolu s divákmi sme sledovali autentický živý obrad, ktorý hlboko precítili všetci tí, ktorí boli v štúdiu. Verím, že keď ide o niečo dobré, na čom naozaj záleží, aj vrodená hanblivosť a ostýchavosť idú bokom. Teleráno túto bariéru mnohým pomohlo prekonať. Do štúdia pravidelne pozývame aj obyčajných ľudí so zaujímavými záľubami alebo životnými príbehmi. S tými, čo sú doma, komunikujeme denne telefonicky, mailom a prostredníctvom sociálnych sietí. Vážim si ich prínos, pretože sú vlastne spolutvorcami živého vysielania.

Tamara Cho pôsobí v Teleráne od jeho začiatkov v roku 1996.

Pre mňa je mimoriadne lákavá práca s informáciami, sledovanie diania vo všetkej jeho rozmanitosti, výber tém, ktoré by mohli byť zaujímavé, obohacujúce a praktické pre našich divákov.

Vaše pracovné začiatky, mimo práce v Televízii Markíza, sú späté s deťmi. Prezradíte nám viac? Na čom ste sa podieľali?

V období pred vznikom Televízie Markíza som sa ako redaktorka Slovenskej televízie podieľala na tvorbe detskej relácie Crn-Crn. Bol to obľúbený formát pre divákov vo veku 8 až 12 rokov a rovnako ako Teleráno sa vysielal naživo. Na prácu v tíme Crn-Crn si spomínam s láskou. Pre reláciu bol charakteristický neopozeraný model tímového moderovania, keď v jednom vysielaní účinkovalo viac, niekedy aj 5-6 moderátorov. Tí vo dvojiciach sprevádzali divákov jednotlivými rozhovormi, ale v hraných scénkach účinkovali všetci spoločne. Príležitosť dostali mladí ľudia, vtedajší poslucháči herectva na VŠMU a študenti žurnalistiky. V Crn-Crn odštartovali svoju úspešnú moderátorskú kariéru Kvetka Kmotorková Horváthová a Martin Nikodým. Moderovanie si s humorom a šarmom vyskúšal aj Roman Pomajbo, ktorý ale zostal verný hereckej profesii. Práve v tejto relácii sa zrodil svojrázny Majster N, ktorý fascinujúcim spôsobom dokázal spojiť vedecké pokusy s originálnym humorom. Crn-Crn je už minulosťou, ale bonmoty Majstra N. ešte stále kolujú medzi deťmi a ich rodičmi, ktorí nezabudli byť deťmi.

V televíznej brandži pracujete naozaj dlho. Čo by ste robili, respektíve čo by ste túžili robiť, kebyže nepracujete v médiách?

Pre mňa je ťažké predstaviť si inú prácu ako v médiách. Už v detstve ma ovplyvňovalo novinárske prostredie, pretože obaja rodičia pôsobili v tejto oblasti. Ako školáčka som chodievala do redakcie takmer každý deň a v tomto nenapodobiteľnom, trochu nervóznom, ale hlavne tvorivom prostredí som sa cítila ako doma. Keby neexistovali noviny, rozhlas, televízia a internet, určite by sa mi páčilo žiť a pracovať vo svete kníh. Mám rada verejné knižnice, pretože slúžia všetkým, ktorí túžia po poznaní, aj keď si drahé knihy nemôžu dovoliť. Keď raz prestanem pracovať v televízii, možno budem ako dobrovoľníčka vypomáhať v niektorej z knižníc. Alebo sa konečne s vervou vrhnem na blogovanie a zúročím všetko, čo som sa za veľa rokov naučila o mojej obľúbenej téme - štýle a móde.

V roku 2013 ste boli nominovaná v súťaži Slovenka roka. Koho by ste nominovali ako Slovenku roka Vy? Koho prácu si vážite a prečo?

Vo svojom pracovnom živote som mala veľké šťastie na spoluprácu s mužmi, ktorí vyznávajú fair play a profesionálny prístup. Z ich strany som nikdy nepocítila ani len náznak spochybnenia mojej práce iba preto, že som žena. Obávam sa však, že moja osobná skúsenosť ešte stále nie je štandardom, normou, ktorá by mala byť samozrejmosťou na všetkých pracoviskách. Preto si anketu Slovenka roka naozaj vážim. Jej hodnota spočíva v tom, že pomáha na očiach verejnosti vyniknúť ženám profesionálkam z rozmanitých odborov. Je obdivuhodné, koľko výborných podnikateliek, lekárok, športovkýň, umelkýň, novinárok, vedkýň, pedagogičiek a filantropiek už dokázala zviditeľniť za desať rokov. Nominácia v tejto ankete bola pre mňa výnimočnou hlavne preto, že som spoznala skvelé ženy, ktoré sú celý svoj život doslova posadnuté prácou, ale zároveň si zachovávajú jedinečné ženské kvality. Je veľmi ťažké odpovedať na otázku, koho prácu si vážim, pretože takých žien je veľmi veľa. Jeden príklad mám však doslova v susedstve. V tomto ročníku Slovenky roka je medzi nominovanými v kategórii médiá moja kolegyňa z Televízie Markíza, reportérka Kristína Kovešová. Kiku poznám už takmer desať rokov a vážim si ju za to, ako na sebe pracuje. Veľmi citlivo vníma to, čo trápi obyčajných ľudí, či už je to vojnový konflikt v susednej Ukrajine, zlodeji okrádajúci vodičov na diaľnici alebo kriminálne gangy v centre Bratislavy. V mene slabších sa nebojí ísť do konfliktu s neschopnou byrokraciou. Tá je, žiaľ, často hluchá a slepá k tým, ktorí potrebujú ochranu. Novinári ako ona vracajú dôveru verejnosti v slušnú žurnalistiku.

S tímom ľudí, ktorí stoja za prípravou obľúbeného Telerána.

V roku 2014 Slovensko ovládla mánia tzv.Ice Bucket Challenge. Išlo o virál, ktorý sa šíril sociálnymi sieťami. Neváhali ste sa zapojiť a pred televíznou kamerou ste na seba vyliali vedro naozaj ľadovej vody. Máte rada výzvy? Alebo – rada si urobíte žart sama zo seba?

Výzvou je pre mňa každé Teleráno. Živé vysielanie je často plné prekvapení, ktoré si v scenári dopredu nenaplánujete. Sú rána, keď sa očakávaný hosť ocitne v dopravnej zápche a v réžii horúčkovito prehadzujú poradie hostí. Nestáva sa to často, ale občas zaspí aj člen štábu. Je to opäť výzva pre nás všetkých – čo najskôr kolegu prebudiť, dostať do práce a operatívne ho dovtedy nahradiť iným odborníkom zo štábu. Väčšina situácií v štúdiu sa však dá vyriešiť s dobrou vôľou a úsmevom. Keď ešte Teleráno moderovala Janka Hospodárová, zvykla do štúdia vodiť aj svojho psíka Steffi. Jedného dňa sme hostili veľvyslankyňu Talianska, ktorej sme ako vzácnej návšteve pripravili pohodlné kreslo. Keď sa však zapli kamery, na kreslo pohotovo vyskočila Steffi a ani napriek dohováraniu nebola ochotná sa správať podľa diplomatického protokolu. Horúce chvíle so šarmom vyriešila veľvyslankyňa, ktorá nakoniec rozhovor absolvovala so spokojnou Steffie na kolenách. V Teleráne som sa naučila, že to, čo v danej chvíli vnímame ako úplnú pohromu, môže s odstupom času pôsobiť ako veselá príhoda. Paradoxne, naše domáce „trapasy“ diváci milujú!

 Už v detstve ma ovplyvňovalo novinárske prostredie, pretože obaja rodičia pôsobili v tejto oblasti. Ako školáčka som chodievala do redakcie takmer každý deň a v tomto nenapodobiteľnom, trochu nervóznom, ale hlavne tvorivom prostredí som sa cítila ako doma. 

Vaše priezvisko vyznieva veľmi exoticky. Prezradíte o ňom niečo?

V dnešnej dobe, keď na Slovensko prichádza veľa cudzincov a našinci cestujú aj do exotických krajín, sa už nad mojím priezviskom ľudia veľmi nepozastavujú. Občas sa mi pri telefonovaní stane, že keď vyslovím svoje priezvisko, zostane na druhej strane niekoľko sekúnd prekvapené ticho. Nemám ale problém ešte raz ho zopakovať alebo vyhláskovať. Priezvisko som získala vďaka sobášu. Otec môjho bývalého manžela bol Kórejčan a keď študoval v bývalom Československu, oženil sa tu a narodil sa mu syn, ktorý dostal priezvisko Cho.

Práca v televíznej brandži je nielen časovo náročná. Ako rada relaxujete?

Môj životný partner je presvedčený, že relaxovať jednoducho neviem. Je pravda, že trpím profesionálnou deformáciou. Tá sa prejavuje v tom, že o všetkých informáciách, ktoré denne prichádzajú, mám sklon uvažovať ako o téme, ktorá by mohla byť zaujímavá pre divákov Telerána. Je to myšlienkový proces, ktorý je veľmi ťažké vypnúť. Je ale veľa činností, ktoré potrebujem k životu a vnímam ich ako relax. Čítanie kníh, počúvanie hudby, pozeranie filmov návšteva divadla, rozhovor pri šálke kávy. Dokonalý relax je pre mňa spojený s cestovaním. Môj priateľ má záľubu v plachtení a hoci mám rešpekt pred nespútaným živlom akým je more, nakazila som sa jeho vášňou objavovať krásy chorvátskych ostrovov ako jeden z nadšených členov posádky motorovej jachty.

Foto: archív T. Cho a TV Markíza