Železnica jej učarovala odmalička. Najskôr sledovala otca, ktorý bol výpravcom a dozorcom prevádzky, neskôr sama pokračovala v jeho šlapajách. Pre Katarínu Lancuchovú je železnica srdcovou témou už takmer 20 rokov. Priznáva, že svoje povolanie zdedila po otcovi a neľutuje. Vybrala by si ho znovu.
V rámci svojej profesie si prešla najskôr základnými funkciami, momentálne už pôsobí na generálnom riaditeľstve Železníc Slovenskej republiky. Porozprávala nám o výhodách svojej práce a možnostiach duálneho vzdelávania. Ako sama hovorí, dnes by sa mali oslovovať s duálnym vzdelávaním už ôsmaci. Nenechávať si prednášky o tom, na akú školu majú žiaci možnosť ísť, len do deviateho ročníka.
Pre niekoho môže práca na železnici znieť ako čisto mužská záležitosť. Dnes je to už oveľa bežnejšie povolanie aj u žien oproti tomu, ako tomu bolo v minulosti. Napriek tomu je na Slovensku málo železničiarov a železničiarok. Toto povolanie zostáva väčšinou v rodine a medzi mladými chýba osveta o tomto odbore.
Viac o práci na železnici sa už dočítate v nasledujúcich riadkoch.
Pani Lancuchová, na úvod nám prezraďte, kde presne pracujete?
Momentálne pracujem na generálnom riaditeľstve železníc na odbore obchodu ako konštruktér grafikonov.
Ako dlho už pôsobíte na železnici?
Budúci rok to bude presne dvadsať rokov.
Čo vás priviedlo k tomuto povolaniu?
K tomuto povolaniu ma priviedol môj otec, ktorý tiež pracoval na železnici. Najskôr robil výpravcu, neskôr dozorcu prevádzky a odmalička som za ním chodila, sledovala ho pri práci. Ako malé deti nás často bral so sebou do práce. Čiže naozaj sa dá povedať, že som vyrastala na železnici. Už ako dieťa som vedela, o čom je táto práca a otec mi vlastne otvoril dvere k tomu, aby som tomu venovala aj ja.
Máte dve deti. Ako vnímajú vašu prácu oni?
Snom môjho jedenásťročného syna je stať sa rušňovodičom. Deti odmalička chodili za mnou do práce. Pred spolužiakmi zas vždy s hrdosťou v hlase hovorili, že ich mama pracuje na železnici a je výpravkyňa. Niekedy sa ma aj spýtajú, či mi nechýba práve táto pozícia výpravkyne.
Dnes ani titul pred menom nezaručí to, že si nájdete prácu. Je to o prístupe k práci, ako ju vykonávate a o tom, či ju robíte s radosťou.
Žena na železnici, to znie naozaj zaujímavo. Začiatky však bývajú pravdepodobne naozaj ťažké. Ako ste sa vypracovali na túto pozíciu?
Začínala som po strednej škole v Petržalke na stanici ako pokladníčka, neskôr som pokračovala ako samostatný komerčný pracovník. O nejaký čas som nastúpila do kurzu výpravcov, ktorý sa na železnici zachoval dodnes a robí sa pre mladých ľudí. Práve prostredníctvom tohto kurzu som sa dostala ako výpravkyňa do Rusoviec a odtiaľ som zas prešla do Petržalky. Môžem to naozaj zhrnúť tak, že som ako žena mala ideálny začiatok a prešla som si jednotlivými pozíciami.
Pracuje v tejto oblasti na vyšších pozíciách veľa žien?
Keď som začínala ako výpravkyňa pred šestnástimi rokmi, tak to bola skôr rarita, dnes už nie. Aj keď som vtedy zdvihla telefón, tak si ma pomýlili s operátorkami. Kedysi funkcia ženy v dopravnej kancelárii bola skôr o hlásení vlakov, boli to operátorky. V dnešnej dobe je už väčšie množstvo žien na železnici.
Povedzte nám viac o vašej práci. Aké sú vaše povinnosti a zároveň čo Vám dáva a čím Vás obohatila?
Mojou hlavnou náplňou je ako konštruktér grafikonov trasovať vlaky podľa objednávky. To, čo som ja vnímala ako výpravca v knihách a v pracovných pomôckach, tak to vlastne robím teraz. Ak mám teda odpovedať na to, čo mi to dalo, čím ma to obohatilo, tak si môžem povedať, že som túto prácu pochopila aj z tej druhej strany stola. Výpravca tiež musí vykonávať prácu podľa nejakých predpisov a pracovných pomôcok, ktoré má a tieto pomôcky vytvárame napríklad aj my na generálnom riaditeľstve.
A čo na svojej práci milujete najviac?
Nedá sa to nejako sumarizovať, ale určite je to zaujímavá práca, ktorá keby ma nebavila, tak ju nerobím. Všetky pozície som mala rada a vlastne v každej pozícii som musela komunikovať s ľuďmi. Nerada sedím len v kancelárii, rada komunikujem s ľuďmi.
Vy ste to dotiahli až na generálne riaditeľstvo bez vysokej školy. Veľa ľudí si však myslí, že vysoká škola akoby zákonite zaručila dobrú prácu?
Dnes ani titul pred menom nezaručí to, že si nájdete prácu. Je to o prístupe k práci, ako ju vykonávate a o tom, či ju robíte s radosťou.
Keď sa teraz pozrieme trošku na duálne vzdelávanie, myslíte si, že sa o túto formu zaujímajú rodičia a zároveň aj žiaci?
Z toho, čo som sa stretla, tak skôr sa zaujímajú rodičia. Možno by sa mali zaujímať už skôr, povedzme v ôsmej triede by sa mali začať rozprávať s deťmi a učiteľmi. Pýtať sa ich, čo by im viac vyhovovalo, pretože deti často nevedia, čo by chceli robiť. V takomto prípade väčšinou rozhodne za dieťa iba rodič bez rozmýšľania.
Je toto príklad z praxe? Mali ste možnosť sa s nimi napríklad stretnúť, porozprávať?
Mala som možnosť toto vidieť na jednom dni otvorených dverí v škole, kde sa rodičia začali pýtať na duálne vzdelávanie, čo môže dieťaťu poskytnúť a čo mu môže dať. Dieťa stálo dva kroky za rodičom a počúvalo, bolo dosť zmätené, čo od neho vyžadujeme. Celkovo bolo veľmi málo takých detí, ktoré by sa samé pýtali a zaujímali sa o duálne vzdelávanie.
Ste rodič. Z tohto pohľadu by ste práve poradili rodičom, na čo by mali upriamiť pozornosť pri výbere školy pre svoje dieťa?
Najmä na potreby toho dieťaťa, či to zvládne technicky a psychicky. Napríklad duálne vzdelávanie na železnici je aj o technickej stránke, niekedy aj o elektrickej. Je to podľa toho, aký odbor si žiak vyberie. Momentálne je to skôr práca pre chlapcov, ale keď sa na odbory dostanú dievčatá, vedia sa časom vypracovať aj ďalej.
Nedá sa to nejako sumarizovať, ale určite je to zaujímavá práca, ktorá keby ma nebavila, tak ju nerobím. Všetky pozície som mala rada a vlastne v každej pozícii som musela komunikovať s ľuďmi. Nerada sedím len v kancelárii, rada komunikujem s ľuďmi.
Zostávajú reálne žiaci na železnici aj po ukončení školy?
Železnica si vyberie určitý počet žiakov, pretože stav na železnici je alarmujúci. Veľa ľudí odíde v rámci piatich rokov do dôchodku. A práve tých ľudí treba nahradiť. Môžeme to urobiť jedine tým, že žiakov, ktorí sa prihlásia na duálne vzdelávanie, si svojim spôsobom vychováme do konkrétnej pozície na prevádzke. Po ukončení školy tak majú mladí čas na zoznámenie s prácou v bežnej prevádzke. Nie je to len o tom, že zo školy prídem na prax, niečo mi ukážu a idem domov. Keď už ten žiak skončí školu, tak bude určitý čas pokračovať ďalej so starším a skúsenejším kolegom, ktorý mu odovzdá svoje znalosti, schopnosti a skúsenosti.
Akí žiaci si podľa Vás vyberú profesiu na železnici? Sú to takí, ktorí sa rozhodnú sami?
Na železnicu chodia väčšinou deti, ktoré majú v rodine železničiara. Dnes je to už iná práca ako v čase, keď pracoval na železnici napríklad môj otec, ale stále je to náročné. Máme už techniku prepojenú na počítače, je to v tomto smere jednoduchšie. Zároveň si však myslím, že deti nevedia, čo všetko práca na železnici prináša, neuvažujú nad tým. Práve preto by sme mali viacej o tom rozprávať. Chodiť na školy, oslovovať už ôsmakov a nie iba deviatakov.
Ako vnímate to, že študenti počas štúdia prichádzajú do kontaktu so zamestnávateľom? Kam ich to môže posunúť?
Keď majú žiaci otázky, tak im to vie zamestnanec na prevádzke hneď zodpovedať na základe praxe. Nie je to výklad z knihy, žiak vidí aj druhú stranu toho, čo sa učí v škole. Zároveň to môže lepšie pochopiť, keďže má vizuálnu prednášku. Môže vidieť napríklad stavanie vlakových ciest, výpravu vlakov, odstránenie porúch. Nie je to teda vôbec stereotypná práca.
A ako vníma vašu prácu okolie?
Keď im poviem, čo robím. Tak sa ma pýtajú, čo bolo lepšie, či pozícia výpravkyne alebo to, čo robím teraz. Práca výpravkyne mi dala veľa. Musíte sa vždy sústrediť, nemôžete urobiť chybu, pretože môže mať až fatálne následky. Je tu naozaj veľká zodpovednosť.
Pri tejto profesii ste zostali dlhý čas? Rozhodli by ste sa rovnako aj teraz? Išli by ste robiť opäť to, čo robíte?
Určite áno. Každá práca má aj výhody a nevýhody. Možnosti na železnici nie sú určite minimálne, sú tu benefity a tiež nezostanete stáť na jednom mieste.
