Je krásna, talentovaná a známa už po celom svete. Mária TAJTÁKOVÁ patrí medzi operné hviezdy, ktoré šíria dobré meno Slovenska v zahraničí.
Študovala operný spev na Konzervatóriu v Bratislave, aj na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Debutovala v úlohe Lucie di Lammermoor v rovnomennej Donizettiho opere v Štátnom divadle v Košiciach. Odtiaľ ju jej lyricko-koloratúrny soprán zaviedol do Talianska, Nemecka, Rakúska i Japonska. V Taliansku očarila v úlohe Musetty (G. Puccini: La Bohème), v Rakúsku zaujala ako Gilda (G. Verdi: Rigoletto), Adina (G. Donizetti: Elisir d\\'amore) a Piramo (J. A Hasse: Piramo e Tisbe), v Nemecku, Rakúsku a Japonsku si podmanila koncertné pódia, no nevyhýba sa ani účinkovaniu na Slovensku, kde stvárnila ďalšie úlohy ako Najade (R. Strauss: Aridane auf Naxos) a Oberto (G.F. Händel: Alcina). No a práve teraz sa Mária pripravuje na obnovenú premiéru opery Piramo a Tisbe od J. A. Hasseho, ktorá bude v marci v TEATRO BAROCCO v Rakúsku.
O čom je toto predstavenie?
Je to príbeh tragickej lásky dvoch milencov zo znepriatelených rodín z čias starovekého Ríma. Niečo ako Rómeo a Júlia. Spievam v nej úlohu Pirama, ktorú som po prvý raz stvárnila na letnom festivale v Altenburgu minulý rok. Veľmi sa na to teším, pretože táto produkcia je mimoriadne zaujímavá – kostýmy sú historické a okázalé, kulisy ručne maľované, v orchestri hrajú historické nástroje a k tomu ešte aj pri speve využívame štylizované barokové gestá, ktoré ilustrujú emócie postáv ako za dávnych čias. Dokonalá baroková ilúzia. V lete sme na festivale odohrali sedem predstavení, ktoré mali taký veľký úspech, že intendant sa rozhodol produkciu zopakovať. Tentoraz ju uvedieme v dvornom divadle Márie Terézie v Laxenburgu pri Viedni, presne na tom istom mieste, kde sa opera Piramo a Tisbe po svojej premiére v roku 1768 hrávala.
Prezraď, už si si zaspievala aj svoju vysnívanú rolu?
Zaspievala som si už viacero úloh, po ktorých som túžila. A niektoré, ktoré som predtým vôbec nepoznala, som objavila a stali sa moje obľúbené. Nemám žiadnu konkrétnu vysnívanú úlohu, v každej postave si dokážem nájsť niečo, čo ma zaujme, či už hudobne alebo interpretačne. Ak by som si však mohla vybrať, rada by som si zaspievala Massenetovu Manon, ako aj iné francúzske opery, keďže ma priťahuje francúzština i francúzska hudobná poetika.
Ako si sa vlastne dostala k vážnej hudbe a k opere?
Hudbe sa venujem od detstva, učila som sa hre na flautu, neskôr som prešla na hoboj a v 16. rokoch som začala aj spievať. Po speve som však túžila oveľa skôr. Bol pre mňa tým najúžasnejším vyjadrením hudby. Vtedy som vôbec nerozlišovala medzi vážnou a nevážnou hudbou, bola len hudba, ktorá vo mne buď niečo rozochvela alebo nie. Po dvojročnej skúsenosti v speváckom súbore Collegium Technicum, čo bol úžasný vyše 80-členný miešaný zbor na Vysokej škole technickej v Košiciach, som sa rozhodla pre profesionálne štúdium spevu. Na konzervatóriách sa v tom čase dal študovať len operný spev, a tak som začala študovať operu.
Na Slovensku je opera vnímaná ako menšinový žáner, vraj má málo divákov. Je to skutočne tak?
Opera je viac-menej menšinový žáner všade. V niektorých krajinách však akoby dokázali divákov efektívnejšie osloviť, čo sa prejavuje najmä v intenzívnejšej publicite. Porovnávať môžem hlavne so susedným Rakúskom. Každé predstavenie, v ktorom som doteraz účinkovala, malo oveľa väčšiu odozvu v médiách ako na Slovensku. Pred a počas produkcie sa objavujú informatívne články v tlači, na internete, reportáže v TV a po produkcii kritiky. A to nielen jedna a na jedno obsadenie ako na Slovensku, ale pokojne aj šesť, sedem, či desať. O každom predstavení sa píše a referuje z viacerých strán. V takom prostredí je potom, samozrejme, oveľa jednoduchšie osloviť potenciálneho záujemcu, z ktorého sa môže stať pravidelný operný divák.
...a napriek tomu, že je u nás opera oproti iným hudobným žánrom tak trochu v úzadí, svet vie, že sme liahňou výnimočných operných talentov. Čím to podľa teba je?
Myslím, že to súvisí s našim naturelom. Slováci sú spevavý národ, čo dokazuje aj náš pestrý folklór. Navyše slovenčina je ľubozvučná reč s otvorenými samohláskami podobnými taliančine. Nemožno nespomenúť ani našu tradíciu vokálnej pedagogiky, ktorá vychádza priamo z talianskej školy. To všetko sú skvelé predpoklady pre zrod operných talentov.
Aby sme tu nepôsobili iba príliš operne – vážne, spomínaš si aj na nejakú vtipnú príhodu počas predstavenia?
Určite áno, na javisku sa prihodí všeličo. Keď som spievala úlohu Adiny v Donizettiho Nápoji lásky v Rakúsku, režisér odo mňa chcel, aby som počas tých najťažších koloratúr v závere opery pripravovala palacinky na panvici. Boli skutočné. Dve som mala vyhodiť do vzduchu a nechať nešikovne padnúť na zem a tretiu napokon chytiť. U publika mala táto scéna vždy úspech, no pre mňa to bol horor! Na správne vyhadzovanie palaciniek som sa musela sústrediť viac než na tie koloratúry. V jeden večer bolo v sále príšerne teplo a palacinky nie a nie sa odlepiť od panvice... Keď sa prvá na panvici len zavlnila, druhú som vyhodila z celej sily tak nešikovne, že pristála na mojom obnaženom ramene a ostala tam prilepená. Kolegovia na javisku vybuchli a zadúšali sa smiechom, vrátane dirigenta. Publikum tiež burácalo smiechom, možno si myslelo, že to tak malo byť. Nuž, mala som čo robiť, aby som to vôbec dospievala a nezačala sa smiať aj ja...
Foto: Ivona Orešková
