Úspešná spisovateľka Marta Fartelová prináša svojim čitateľom už takmer celé desaťročie príbehy z každodenného života. Túto jeseň napísala voľné pokračovanie románu Život na pôžičku s výstižným názvom Vôňa jeho duše.

Ak vás niekto pustí tak blízko, že cítite, ako vonia jeho duša, dýchajte zhlboka...

Michaela sa po Adamovej smrti rozhodne, že pochová svoje tajomstvo hlboko vo svojom srdci. Vzácne spomienky na chvíle prežité s milovaným mužom ukladá do tajných zákutí svojej mysle, dúfajúc v milosrdné zabudnutie. Na tvár si nasadzuje masku, ktorá jej má pomôcť skryť bolestné emócie, ktoré ňou zmietajú. S vervou sa vrhá do života, odhodlaná riešiť všetky problémy a užívať si všetky radosti, ktoré jej život prinesie. Verí, že je to najlepšie, čo môže urobiť pre svoje deti vrátane toho nenarodeného, ktoré s láskou nosí pod srdcom.

No osud marí jej odhodlanie a Michaele sa niekedy zdá, že ju trestá za klamstvo, v ktorom žije. A tak pomaly, krôčik po krôčiku, zdoláva spolu so svojou rodinou všetky prekážky a do ich životov sa napokon vracia harmónia a obyčajné šťastie. Keď sa už zdá, že nič nenaruší pokoj a jednoduchý rodinný život, zasadzuje im osud ďalšiu nečakanú ranu. Malému synčekovi diagnostikujú vážnu chorobu a Michaele dochádza, že prišiel čas otvoriť dvere na  tajnej komnate a odhaliť tajomstvo, ktoré ťaží jej svedomie. Dokáže prežiť zemetrasenie, ktoré tým vyvolá? Znovu nájsť stratené šťastie môže byť niekedy priveľmi ťažká úloha.

Autorkinou najväčšou záľubou je písanie. Marta Fartelová je autorkou 11 kníh a jej životným mottom je heslo: „Šťastie je cesta, nie cieľ.

Úryvok

Posadila som Adamka do kočíka a vybrala sa na môj obľúbený okruh, ktorého konečným cieľom bol cintorín, kde ležal Adam. Môjmu synovi stačilo desať-pätnásť minút čistého vzduchu a hojdavého pohybu kočíka, aby tvrdo zaspal. Keď som prišla na cintorín, tvrdo spal. Odstavila som kočík na zvyčajné miesto na začiatku uličky a vybrala sa k Adamovmu hrobu. Zohla som sa k mramorovej doske a odhrnula vysušený list, ktorý zakrýval jeho meno. „Ahoj, láska, zase som tu,“ prihovorila som sa mu šepotom.
Stále som mala potrebu sa s ním rozprávať, tak zúfalo mi chýbali naše dlhé telefonáty a nekonečné rozhovory o všetkom, čo nám prišlo na um. Aj teraz, dlhé mesiace po jeho smrti, mi stále rovnako bolestne chýbal. A tak som chodievala na cintorín a dlhé minúty sa s ním rozprávala. Vravela som mu, čo sa udialo, čo ma trápilo a čo potešilo, a predstavovala som si jeho odpovede a tiež otázky, ktorými ma zvykol navádzať k tomu, aby som sa viac rozhovorila. V mysli som počula jeho hlas, poznala jeho odpovede. Vedela som, kedy by sa nadšene tešil so mnou z vecí, ktoré ma nadchli, a kedy by smútil z vecí, ktoré ma rozľútostili, kedy by ma nežne karhal, kedy povzbudzoval, kedy ľutoval... Občas som mala naozaj pocit, že počujem jeho hlas, plný lásky a nehy, akoby stál tesne vedľa mňa, akoby mi šepkal do ucha. Aj dnes som mu rozprávala, aké pokroky robí jeho syn. Ako krásne dokáže posielať vzdušné bozky, ukázať, kde má nos a kde očká. „A najradšej to ukazuje na mne. A potom sa strašne zabáva na tom, ako mi pichne do očí a ja donekonečna žmurkám a slzím,“ rozprávala som nad jeho hrobom. „Tak veľmi by som chcela, aby si to videl, aby si to všetko zažil,“ dodala som so stiahnutým hrdlom a cítila som, ako sa mi do očí tlačia slzy. Stíchla som a nechala som voľný priechod svojej bolesti i slzám a ucítila som dva teplé pramienky na svojich lícach.
„Poznali ste ho?“ ozvalo sa za mojím chrbtom. Myklo ma a srdce sa mi rozbehlo ako o život. Prudko som sa obrátila a za mojím chrbtom som zbadala mladú ženu, ktorú som už niekoľkokrát zahliadla pri Adamovom hrobe, a dievčatko, ktoré počas roka, čo som ich pravidelne vídala, o hodný kus podrástlo. Chvíľu som na ňu len nemo pozerala a lapala som po dychu. Napokon som však mlčky prikývla. Mala niečo zvláštne a jedinečné v tvári, niečo, čo vyvolávalo v človeku pocit dôvery, určitú nevinnosť, dobrotu.