Ostrov Skye je jeden z cestovateľských snov spisovateľky Kristíny Brestenskej a keďže sa tam teraz nemôže dostať, umiestnila tam aspoň svoju historickú romancu.
„Vytipovala som si tam jeden hrad, pátrala som po rôznych zaujímavostiach, ako aj po histórii klanu, ktorému tento hrad patril. Napokon z toho vznikol príbeh, ktorý je síce fikciou, ale jeho hlavná historická zápletka, aj záverečné rozuzlenie boli inšpirované skutočnými historickými udalosťami,“ vysvetľuje autorka vznik novinky V rukách nepriateľa, ktorá vychádza vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ.
Stačí jediná bitka a z klanov, ktoré boli dlhé roky spojencami, sa stanú nepriatelia na život a na smrť. Jon MacDonald, zvaný Pán ostrovov, utrpí od svojho nemanželského syna potupnú porážku a aby si zachránil holý život, utečie z ostrovov. Podobný osud stihne aj Catrionu, jeho jediné dieťa počaté v manželstve: dievčina ujde z rodného hradu, pretože jej od mocibažného nevlastného brata hrozí nebezpečenstvo. Ako slúžka sa dostane na hrad MacLeodovcov, ktorí verne bojovali po boku jej otca, a z opatrnosti zatají, kto v skutočnosti je.
Catriona spoznáva mladšieho brata vodcu klanu Normana MacLeoda, ktorý sa trápi pre stratu milovaných aj pre stratu cti. Dostane za úlohu utešiť ho v jeho žiali, a hoci sa Norman zmietaný výčitkami spočiatku bráni, napokon čaru tajomnej, odvážnej a výrečnej dievčiny podľahne. Čo sa však stane, keď Norman zistí, že dievča s tými najnevinnejšími očami a najkrajšími vlasmi je príbuzná ich úhlavného nepriateľa, ktorý za ňu ponúka kráľovskú odmenu?
V rukách nepriateľa je pútavý historický ľúbostný príbeh, ktorému nechýba akcia, napätie, veľa vášne, zrada i nádej. Autorka si opäť výborne naštudovala historické reálie a nenásilne na nich vystavala čítavý príbeh. Ak máte rady historické romance, neváhajte – je skvelé, že máte ďalšiu slovenskú autorku, ktorá tak dobre píše J
Začítajte sa do novinky V rukách nepriateľa:
Ostrov Skye, Škótsko približne 1483
Temné mraky plávali okolo najvyššej veže hradu Camus, vypínajúceho sa na skalnom útese nad búrlivou hladinou mora. Na nádvorí postávala dievčina, dcéra Jona z Islay, vodcu MacDonaldovho klanu a Pána ostrovov — nezávislého vládcu západného pobrežia Škótska, a vietor jej rozvieval červenohnedé vlasy okolo tváre. Podchvíľou blysla očami na nebo, akoby v tej pochmúrnosti dokázala vyčítať budúcnosť, vzápätí uprela rozrušený pohľad k strážnici, akoby tam hľadala odpovede na svoje otázky. Keď sa začala nepokojne prechádzať po nádvorí, sukne jej plieskali okolo nôh. „Catriona, nemala by si tu byť sama,“ zahučal na ňu mužský hlas a prehlušil skuvíňanie vetra. Catriona sa zvrtla na päte a pozrela do strýkovej ustarostenej tváre. V skutočnosti nebol jej ozajstným strýkom, bol iba otcov bratranec, no bol členom MacDonaldovho klanu a bol verný jej otcovi tak dlho, ako sa dokázala rozpamätať. Mal rovnaké vlasy ako ona, aj keď tie jeho neboli až také červené a na sluchách už boli takmer biele. „Čo by sa mi tu mohlo stať, Duncan?“ spýtala sa naoko nenútene. Duncan MacDonald prísne zovrel pery. „Vari si zabudla, že tam, na šírom mori a priľahlých ostrovoch, sa bojuje? A čochvíľa sa môže bojovať aj tu!“ Catriona sa rukami objala okolo útleho drieku. „Ach, Duncan. Nechaj ma! Pri ničom nedokážem obsedieť, žiadna práca ma nedokáže rozptýliť. Keď som tu vonku, aspoň mám pocit, že ku mne zvesti prídu rýchlejšie.“ Duncan si zhlboka povzdychol a prikročil k nej. „Tvoja matka sa musí zožierať rovnakou neistotou ako ty. Možno by si jej zatiaľ, kým všetci iba nečinne čakáme, mohla robiť spoločnosť.“ Catriona sa zachmúrila. Bola si istá, že pri matke by bola ešte nervóznejšia, no nedokázala strýkovi povedať nie. Vedela, že mu leží na srdci iba matkino dobro. Možno dokonca viac, ako by malo, hoci ona bola jediná osoba, pred ktorou si dovolil svoje starosti o jej matku vysloviť nahlas. Pokorne prikývla a vykročila s ním k hradu, keď zrazu skuvíňanie vetra prehlušil oveľa hrozivejší zvuk — vydesený, šialený výkrik. „Zdá sa, že to šlo z kuchyne,“ vyhŕkla dychtivo a ihneď zvrtla kroky opačným smerom. Duncan ju pohotovo chytil za lakeť. „Bude lepšie, ak ta pôjdem sám. Zistím, čo sa stalo,“ navrhol jej pokojne, no v jeho očiach rozpoznala záblesk hrôzy. Catriona tušila, čo sa stalo, a tušil to aj Duncan. Iba ju chcel chrániť. Všetci ju chceli stále pred niečím ochraňovať. Jej matka, strýkovia, tety aj bratranci, celý klan MacDonald. V jej prítomnosti sa nikdy nezhovárali otvorene, iba si medzi sebou šepkali. Dôležité problémy klanu rozoberali, iba keď tam nebola. Isteže, bola len žena, čo sa nemá čo starať do záležitostí klanu, a všetci ju ešte považovali za dieťa. Ale ona aj tak tušila oveľa viac, ako si ktokoľvek dokázal predstaviť. „Už nie som malá, nemusíš ma stále chrániť,“ namietla spurne. „Catriona!“ Duncanov hlas znel varovne, ona však vzdorovito vystrčila bradu, vytrhla sa mu a rýchlym krokom zamierila do kuchyne. Duncan zovrel pery a pokrútil hlavou, no napokon sa bezradne pobral za ňou. V kuchyni bola tma a nepríjemne horúco. Stoly boli pomúčené a na ražni sa opekali ryby. Na zemi kúsok od ohniska ležala mladá slúžka a nad ňou sa skláňala stará kuchárka s bielymi vlasmi a škaredo zvráskavenou tvárou.
Milan Buno, knižný publicista
