Jedna z najtalentovanejších slovenských spisovateliek Viktória DARSANE napísala už svoju piatu knihu s názvom „Diablova hra na lásku“ a určite aj táto, podobne ako prechádzajúce, bude otvorená a šokujúca. Viki žije aj so svojimi dcérkami vo švajčiarskej Ženeve, no jej nový román je dôkazom, že myslí aj na svojich slovenských čitateľov!

Viki, prezraď nám, ako vznikal tvoj nový literárny počin?

Táto kniha sa mi písala ťažšie ako tie predchádzajúce. Ako možno viete, mám po nehode zranené rameno, a to proces písania sťažovalo. Posledné kapitoly som písala z rehabilitačnej kliniky vo švajčiarskom meste Sion. Proces tvorby sťažovalo aj to, že v tejto knihe nešlo len o samotný príbeh, ale niektoré veci bolo potrebné aj vysvetliť, čo si vyžiadalo dlhší prieskum problematiky.A hľadanie slovenského vydavateľa po troch rokoch mojej absencie na knižnom trhu nebolo tiež najjednoduchšie. Veľa sa toho zmenilo, ale kniha si nakoniec našla svoju cestu a som veľmi šťastná! Mám radosť, že som napriek zdravotným  problémom dokázala túto knihu napísať.

Kniha práve vychádza, prezraď nám o nej viac...

„Diablova hra na lásku“ je o láske, ale vo dvoch formách: tej skutočnej a hranej, alebo predstieranej. V tejto knihe sa čitatelia okrem príbehu dvoch ľudí, ktorý ich sprevádza celým jej dejom, môžu ponoriť aj do skúmania vecí, ktoré sú síce okom neviditeľné, ale predsa ich v našich životoch stretávame: mágia alebo anjeli.

Odporúčala by som ju všetkým. Téma tejto knihy – láska – bude vždy aktuálna, a to dokonca aj v každom veku čitateľa. Láska nepozná vek, lebo je večná a nekonečná.

Vložila si do nej opäť kus reality, kus vlastného života...

Áno. Neviem písať celkom vymyslené príbehy. Do každej zo svojich kníh vkladám kúsok zo seba, lebo v písaní je moje srdce.

A nerobí ti problém až taká výrazná otvorenosť?

A nie, za svoje hriechy alebo chyby sa nehanbím, lebo keď si ich človek nedokáže  priznať, nedokáže sa ani pohnúť z miesta.

So svojimi dcérkami bývaš vo Švajčiarsku, v Ženeve. Ako sa tam máš?

Ženeva je jedno s najdrahších miest na svete. Nežije tu veľa Slovákov, oveľa viac ich žije v Zűrichu a iných švajčiarskych mestách. Stretávam tu len svojich dlhoročných priateľov zo Slovenska a ich počet je veľmi malý. Slováci vo Švajčiarsku sú viac rivali ako spoluobčania. Každý sa tu snaží prežiť a mať sa lepšie ako doma, prípadne ako tí ostatní. Preto sa už obklopujem iba veľmi blízkymi ľuďmi, kde nevládne rivalita.Domov na Slovensko sa vraciam vždy raz do roka.

Sleduješ knižné dianie na Slovensku? Máš prehľad? Čítaš slovenské knižky?

Určite si vždy  pozerám najnovšie slovenské tituly a často čítam knihy od svojich obľúbených slovenských spisovateľov, aj keď ich nie je veľa. Čítam knihy, v ktorých je ľudský prínos, a naopak – nikdy nesiahnem po knihe, v ktorej autor priťahuje pozornosť len cez ľudské pudy. Človek sa od zvieraťa líši inteligenciou.

V tom slovenskom mori všelijakých spisovateľov patríš medzi hŕstku najtalentovanejších. Je pre teba písanie hobby či droga?

Písanie je pre mňa hobby aj droga. Nedokážem si povedať, toto bola moja posledná kniha. Vždy sa nájde ďalšia téma, ktorá ma zaujme.

Ako tráviš s rodinkou leto?

Trávime ho v rodinnom kruhu pri vode, alebo pri Ženevskom jazere, kde bývame , aj v spoločnosti nášho nového člena rodiny labradora Lea. Každý deň je pre mňa novým zázrakom života.

Máš dve nádherné dcéry. Smerujú aj ony k písaniu, alebo sa prejavujú úplne inak ako ich mamina?

Moje dcérky sú dve rozdielne a výnimočné bytosti. Nemajú rovnaké záujmy, ale obe majú blízky vzťah k umeniu.Myslím si však, že tá staršia má sklony k písaniu a má cit pre skladanie slovíčok.To, či bude niekedy chcieť napísať knihu, však ukáže až čas.

(red)