Túto knižku by si mali prečítať nielen deti, ale aj dospelí. Jednou z myšlienok novinky Malý zázrak je totiž to, že aj malými krôčikmi môžeme urobiť veľké a pozitívne zmeny vo svete. „Vždy si spomeniem na citát z Pána prsteňov,“ vysvetľuje autorka Mira Bartók. „Dokonca aj ten najmenší človek môže zmeniť budúcnosť. Pri písaní som myslela na mnohé veci. Aj na tých, ktorí sa cítia bezmocne, osamelo...snáď aj oni pocítia z môjho príbehu útechu a odvahu.“
Takže vitajte v Domove pre neposlušné a nechcené tvory, v ktorom vládne zlá slečna Pleslivá. Ľstivá darebáčka verí, že jej malí zverenci žijú iba preto, aby jej slúžili a trpeli. Prízemkovia – napoly zvieratá a napoly ľudia – tvrdo drú v školských laviciach aj v továrni a nesmú sa hrať, šantiť, naháňať, dokonca ani spievať.
Malý zázrak, jedenásťročný líščí chlapec s jedným uchom a nevinným srdcom, ktorý má namiesto mena na krku iba štítok s číslom trinásť, doteraz nič iné ako sirotinec nepoznal. Nepamätá si, kto je ani odkiaľ pochádza. Vďaka nečakanému prejavu odvahy si získa náklonnosť vtáčieho prízemka Čačky. A od nej dostane najosamelejší obyvateľ domova dva úžasné dary: skutočné meno – Artuš, ako slávny kráľ – a priateľstvo na život a na smrť. Vďaka Čačkinej dômyselnosti sa im podarí ujsť zo sirotinca a prežijú dobrodružstvo, ktoré ich zavedie do veľkého sveta a napokon aj na cestu za Artušovým pravým osudom.
Vypočujte si AUDIO úryvok. Z knihy číta Vlado Kobielsky: <center><iframe width="100%" height="166" scrolling="no" frameborder="no" allow="autoplay" src="https://w.soundcloud.com/player/?url=https%3A//api.soundcloud.com/tracks/400460340&color=%23ff5500&auto_play=false&hide_related=false&show_comments=true&show_user=true&show_reposts=false&show_teaser=true"></iframe></center>
Malý zázrak je čarovný príbeh o priateľstve, dobrodružstve a hľadaní samého seba. O odvahe a veľkom svete, ktorého sa netreba báť. Dojímavý a napínavý príbeh lapača piesní, ktorého láka svet veľkých hrdinov a fantázie... Prečo by ste si mali prečítať Malý zázrak? Pretože vás prenesie do sveta fantázie. Možno troška z neho preskočí aj na vás; možno sa začudujete a opäť sa presvedčíte, aká dôležitá je nádej. A empatia.
Začítajte sa do novinky Malý zázrak:
Nešťastný začiatok
Predtým, ako sa volal Malý zázrak, mal veľa iných mien, napríklad Mláčka, Sprostáčik, Prízemok a Špic. Veľmi mu neprekážali, dokonca ani Prízemok. Ale meno, ktoré sa mu naozaj nepáčilo, bolo prvé, čo si pamätal: Trinástka. Nebolo to naozajstné meno, iba číslo, ktoré napísali červeným perom na kus papiera, založili do fascikla a fascikel putoval do priečinka v miestnosti so stovkami fasciklov a zásuviek. Číslo bolo vyrazené aj na malom cínovom medailóne, ktorý nosil na špagáte okolo krku v domove pre nechcené tvory. Mal ho vyšité na vnútornej strane otrhanej sivej košele a obnosených sivých nohavíc. A bolo namaľované aj na jeho tvrdom, úzkom lôžku v izbe plnej postelí ďalších nechcených tvorov, ktoré mali aspoň toľko šťastia, že pri narodení dostali vlastné meno.
Výzorom pripomínal mladú líšku, ale stál vzpriamene ako dieťa a nemal takmer nijaký chvost. Jeho oči s pekným gaštanovohnedým odtieňom so zlatými škvrnkami dokázali každého zaujať. Čosi v nich však vyvolávalo pocit, že hoci na tomto svete nie je veľmi dlho, nosí v sebe akýsi nevysvetliteľný žiaľ.
Malý zázrak bol tvor s nevinným srdcom. Lenže aký tvor? Kto to vie? Ňufák napriek tvári líšťaťa pripomínal väčšmi psa. A mal v sebe aj čosi zo zajaca, lebo keď vycítil nebezpečenstvo, mykalo mu nosom, a pri hlasnom cvendžaní zvona v sirotinci sa celý chvel. Najneobyčajnejšia na ňom však bola skutočnosť, že mal iba jedno ucho.
Nevedel, ako prišiel o druhé alebo či sa tak narodil. Pravé ucho, špicaté ucho líšky, bolo mäkké sťa zamat. Pokrývala ho červenohnedá srsť ako zvyšok tela až na malú bielu škvrnu v tvare listu na hrudi. Okrem chýbajúceho ucha nebolo na Trinástke nič mimoriadne, prinajmenšom nie navonok. Žil totiž vo svete, kde rozdiel medzi zvieratami a ľuďmi nebol veľmi výrazný. No ľudia ho napriek tomu pokladali za čudného. „S tým uchom má smolu,“ šepkali si medzi sebou. „Musí byť hluchý ako peň. A to meno – Trinástka. Naozaj smola.“
V noci sa utešoval podobne ako vystrašené deti na celom svete. Siahol pod vankúš a vytiahol niečo mäkké a modré: kúsok detskej prikrývky. V jednom rohu bolo vyšité čosi, čo vyzeralo ako písmeno N. Nevedel ho dobre rozoznať, lebo niektoré kedysi žiarivozlaté nitky časom buď vybledli, alebo sa vyvliekli. V zdrape deky bol zabalený zlatý kľúčik. Netušil, čo otvára alebo či ním niekedy odomkli dačo dôležité. Vedel iba, že kľúčik aj modrý zdrap sú to jediné, čo mu zostalo z prvého domova.
Ibaže Trinástka – s jedným uchom, bez mena a nízkeho vzrastu, lebo rozhodne nebol vyšší ako deväťdesiat centimetrov – si nepamätal, odkiaľ prišiel. Každý odniekiaľ pochádzal, ale on tvoril výnimku, lebo vlastný pôvod mu bol záhadou. Nespomínal si, či ho na noc ukladali, ani či ho niekto niekedy naozaj ľúbil. Pamätal si však zvuk z dávnej minulosti: prekrásnu rytmickú pieseň, ktorá sa vznášala na oblohe plnej hviezd a pristála mu v maličkom srdiečku. Nič iné mu v spomienkach nezostalo.
Keď sa ho pýtali na detstvo, Trinástka si vybavoval iba to ukrutné, strašné miesto, kam ho poslali.
Druhá kapitola
Domov
Sirotinec, kde Trinástku krátko po narodení odložili (a on nevedel kto), sa volal Domov slečny Pleslivej pre neposlušné a nechcené tvory. Jeho úbohí obyvatelia ho však nazývali jednoducho Domov. Domov stál na vidieku, ďaleko od najbližšieho mesta či mestečka. Postavili ho pred niekoľkými storočiami v tvare obrovského kríža a slúžil všeličomu možnému – najskôr ako kláštor pre mníchov, neskôr väzenie, potom útulok pre chudobných a napokon domov pre opustené tvory.
Na obálke brožúry Domova bol vyobrazený bezstarostný tvor s hlavou zajaca a telom dievčatka v bodkovaných šatočkách a s mašľou. V rukách zvieral kytičku sedmokrások a titulok pod obrázkom hlásal: Nečakane vás pritlačilo bremeno nedávno osirelého alebo opusteného tvora? Žiadny strach! Máme pre vás riešenie!
Reklama chvastavo hovorila o „srdečnom a prívetivom mieste v idylickom údolí, ktoré obklopujú lúky porastené iskerníkmi, zvončekmi a šedivníkom“. No len čo siroty prekročili zlovestnú bránu Domova, nikto z nich nevidel živý kvet, necítil pod nohami steblo trávy. Jedinú zeleň, na ktorú mohol spočinúť ich zrak, predstavoval mach rastúci na obrovskom skalnom múre okolo Domova.
A Domov slečny Pleslivej bol všetko možné, len nie srdečný a prívetivý.
Vysoká čierna brána sa uprostred spájala do oblúka a týčila sa asi tridsať metrov od vchodu. Prichádzali a odchádzali cez ňu všetky koče. Železné tyče na bráne sa končili hrotmi, takže pripomínali stredoveké oštepy. Boli pritom také ostré, že ani vtáky si na ne nesadali. Na vrchu brány visela hrdzavá kovová tabuľa s vyblednutými čiernymi písmenami, oznamujúcimi meno toho žalostného miesta. Mnohé písmená sa časom natoľko ošúchali, že na tabuli si teraz bolo možné prečítať takýto nadpis:
D MOV S LESLIVEJ P E EPOSLUŠNÉ A N CH NÉ T ORY
Po oboch stranách tabule bol zboku vyobrazený jastrab. Tabuľu už dávno uvoľnil buď človek, alebo nejaká prírodná sila, preto sa teraz hojdala na jedinom klinci a s hlasným rinčaním narážala o bránu, kedykoľvek zafúkal vietor alebo niekto vošiel do Domova či vyšiel z neho.
Povedzme, že viacerí len vchádzali, a nechajme to tak.
K bráne boli reťazou pripútané dva hlúpe mastify veľké ako teľatá. Ustavične brechali a z papule im tak tieklo, že pod nohami sa im vytvorili malé kaluže slín. V noci, v desivej žiare plynovej lampy pripomínali strážne psy uslintaného Cerbera, trojhlavého strážcu pekla – pravdaže, bez jednej hlavy. Psy poslúchali iba hlas slečny Pleslivej, ktorá nad svojou ríšou vládla chladným, nepreniknuteľným srdcom.
Do samotného sirotinca sa dalo vojsť iba cez ťažké dubové dvere vsadené do múra, ktoré sa bez veľkého mosadzného kľúča slečny Pleslivej nedali otvoriť. Na dverách bol vyrezaný ďalší jastrab a v pazúroch zvieral malú myš, čo malo každému pripomenúť, kde je jeho miesto. Tieto dvere predstavovali jediný priechod v múre okolo dvojposchodovej budovy a pozemku Domova. Kedysi sa tu nachádzalo viac dverí – prastarých, klenutých, s povrchom zdobeným prekrásnymi rezbami a maľbami. Keď však toto miesto kúpila slečna Pleslivá, všetky dala zapečatiť. Na impozantnom nepreniknuteľnom múre zostali iba obrysy pôvodných dverí ako duchovia úniku do vonkajšieho sveta.
Múr, postavený pred stáročiami z tisícok nahrubo opracovaných kameňov, siahal do výšky dvoch poschodí a mal šírku dva metre. Siroty ho podobne ako pri Domove volali jednoducho Múr. Okrem vrcholca vysokej bielej brezy cezeň nevideli nič – ani zelené údolie, ani zvlnené kopce, ktoré ho objímali, ani obrábané polia za kopcami, modré hory za horizontom, či ešte vzdialenejšie žiarivé veže veľkého bieleho mesta Jasňany.
A tak sa plachý tvor s jedným uchom prispôsobil svojmu okoliu a vyrastal. Ako mnohí iní, čo nikdy nepoznali útechu alebo lásku, ani Trinástka toho veľa nenahovoril, chodil so sklonenou hlavou a robil, čo mu povedali. Zdalo sa mu, že nevie vôbec nič o sebe ani o záhadnom svete za vysokým múrom a bránou. Ale v hĺbke duše vedel, že po niečom túži. Iba zatiaľ nezistil, čo to je.
Milan Buno, literárny publicista
