Zuzka Šulajová je naša najznámejšia autorka kníh o mladých a pre mladých. S jej Džínsovým denníkom vyrástla jedna generácia a aj desať rokov po vydaní prvej časti jej príbeh oslovuje ďalšie a ďalšie čitateľky. So Zuzkou sme sa rozprávali o inšpirácií, knihách i písaní.

Čo vás inšpirovalo k napísaniu Džínsového denníka?

Bola to viac-menej vec náhody. Džínsový denník je mojou piatou knihou v poradí a ako aj predošlé, aj táto bola písaná výhradne pre mňa a najbližších, bez ambície vydať ju. Denník však bol prvý bez prvkov fantasy žánru, ak nerátam Gabrieline „videnia“. Prečo práve denník, to si nespomínam. Mám však dojem, že to súviselo s tým, že som sama rada čítala denníky, ale neexistovali žiadne slovenské, odohrávajúce sa na našom území. Chcela som vidieť, či to v mojich očiach obstojí oproti tým zahraničným. Dopísala som ho ako osemnásťročná, a potom 3 – 4 roky ležal nepovšimnutý. Až ako 22 ročná som si ho znovu prečítala a na rozdiel od predchádzajúcich mojich kníh sa mi toto páčilo. Vyžadoval úpravy, zápletku som trochu skomplikovala a zhustila, vyhodila som niektoré postavy (napr. Rišova priateľka), a skúsila šťastie vo vydavateľstve. Vyšlo to.

Podobáte sa niektorej so svojich postáv?

Nie, ale každá má čosi zo mňa – vrátane tých vedľajších. Paulu som v prvej časti písala na vlastný obraz, ale potom si zrazu šla svojou cestou a ja tiež... V skutočnosti sa mi asi najviac podobá Izabela z Dievčaťa z minulosti. Ale musela by som si to znovu prečítať, či ten dojem ešte stále pretrváva...

Denníky zachytávajú obdobie od dospievania cez rodičovské radosti a starosti až po zostarnutie hlavných postáv. Aké to bolo, písať o starnutí a vzdialenej budúcnosti?

Ľahké! A zábavné. Bolo to čosi iné, než som písala doteraz. A výzva, pretože denníky sú predsa knihy pre mládež, nesmela som skĺznuť k geriatrii. Preto to mám skĺbené so zápiskami Paulinej dcéry Liny (a nie, meno Lina nie je podľa napolitanky, na ktorú som ani nepomyslela, Lina je meno z kalendára a má meniny 3.6. – to len na margo niektorých večne sa opakujúcich otázok), ktorá denník v závere omladzuje, zámerne zažíva obdobné veci ako jej mama, povahovo je skôr na Lukáša, ale aj na Paulu, o to väčšmi to bolo hravé. Mohla som sa v duchu vrátiť do svojich detských čias, nielen do pubertálnych...

Prvý diel vašej série sa dostal aj do povinnej literatúry. Aký to bol pocit, keď ste sa to dozvedeli?

Nie veľmi príjemný. Nemala som rada povinká, a zrazu medzi nimi straší moja vlastná kniha?! Bála som sa, že mi to odradí potenciálnych čitateľov. Chvalabohu sa to nestalo a čitateľky mi namiesto toho naradostene fotia učebnice, kde sa nachádzajú úryvky z prvej časti knihy... Uf

Ako vyzerá váš bežný spisovateľský deň? A odkiaľ beriete inšpiráciu?

Inšpirácia je všade okolo nás, stačí mať oči aj uši otvorené a v hlave si ju spracovať pre potreby knihy. Najlepšie sa mi píše ráno a najlepšie nápady dostávam pri zaspávaní, takže mám nablízku poznámkový blok. Ale dokážem písať aj poobede – keď ma práve strašne zúrivo kope Múza.

Džínsový denník sa dostal do povinného čítania, ste jednou z najpredávanejších slovenských autoriek a čitatelia vaše knihy milujú. Máte ešte nejaké ciele, ktoré by ste chcela dosiahnuť v spisovateľskej kariére?

Rada by som napísala ešte aspoň jeden samostatný román, nech nie som tá, ktorá vychrlila denníky a zmizla z povrchu zemského. Ale uvidíme, čo čas prinesie. Pravdepodobne bude prestávka, neustála – trojročná – tvorba posledných častí denníkov bola náročná.

Aké knihy rada čítate?

Všeličo. Mám veľmi rada literatúru faktu, najmä historické knihy (zo súčasných napr. Dvořák, Dvořáková, Stenhübel, Wohlleben, atď.), trilery (Deaver, Nesbo, Larsson, Adler Olsen, atď.), milujem Harryho Pottera, Pratchetta, Maríju Jurić Zagorku a jej fantastické historické romány, Tolstoja, Karla Maya... Myslím, že to na ilustráciu stačí.

Okrem denníkov ste napísali aj ďalšie dve samostatné knihy - Ako z románu a Dievča z minulosti. Môžete ich čitateľom trochu predstaviť?

Dievča z minulosti je román, v ktorom sa prelínajú dve dejové obdobia a dve hlavné postavy – Anglicko za čias kráľovnej Alžbety II. (16. st.), v hlavnej úlohe je jej dvorná dáma Ellen, ktorá sa zamiluje do kráľovninho piráta, a v súčasnosti vysokoškoláčka Izabela, ktorá so svojím identickým dvojčaťom Miškou prezentuje bežný, každodenný život. Začnú sa jej však snívať sny, ktoré jej život prevrátia naruby... A nielen jej. Ako z románu je výhradne súčasný román, v ktorom na jednej strane stojí obrovská láska a na druhej silný workoholizmus. Je to tak trochu zamyslenie sa nad tým, prečo prácou trávime o toľko viac času, než s tými, ktorých milujeme – predsa s nami nebudú navždy.

Čo by ste ako úspešná spisovateľka poradili začínajúcim autorom?

Písať a mať radosť z toho, že píšeme. Pri písaní nestačí len klásť slovo za slovom, autor by mal mať načítaný široký záber, a najmä – o tom, čo píše, aj vedieť. Vedieť viac, než vlastne dá na papier. Teda mať to naštudované. A najlepšia rada, hoci nie obľúbená: nechať dielko po dopísaní na pokoji aj viac než rok, optimálne dva, tri. Sami uvidíte, či je to dobré, resp. čo vám tam vadí. Budete sa na to už dívať inými očami. A ak to nebude také zlé, len to došperkujete. A máte dobré dielo.

Za rozhovor ďakuje Janka Mišúnová